utorok 17. apríla 2012

Zapieracia lehota manžela matky zrušená spolu so zapieracou žalobou?

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 20. apríla 2O11 vydal nález ÚS SR sp.zn.: PL. ÚS 1/2010-57, ktorý bol dňa 08. septembra 2011 uverejnený v Zbierke zákonov SR. Ústavný súd SR skonštatoval nesúlad úpravy zapretia otcovstva manželom matky (prvá domnienka) podľa ust. § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 ( právo na prístup k súdu, spravodlivé súdne konanie) a čl. 8 ods. 1(právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Národná rada SR mala 6 mesiacov na úpravu predmetného ustanovenia, inak § 86 ods. 1 zákona o rodina stratí platnosť. Táto lehota uplynula NR SR dňa 08.03.2012. Týmto dňom je uvedený paragraf zrušený. Čo to znamená v aplikačnej praxi?
§ 86 ods. 1 zákona o rodine upravuje prvú domnienku popretia otcovstva, teda poprieť otcovstvo manžela matky k dieťaťu. Z uvedeného ustanovenia manžel matky môže do troch rokov, odkedy sa dozvie o narodení dieťaťa  jeho manželke, zaprieť otcovstvo na súde.
Právnemu otcovi po uplynutí hore uvedenej lehote, nemá žiadnu inú právnu možnosť na zapretie otcovstva aj keď môže disponovať s biologickým dôkazom, ktorý preukazuje skutočnosť, že nie je otcom dieťaťa jeho manželky.
Ústavný súd skonštatoval, že ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby nie je v rozpore s článkami dohovoru. Je však potrebné zobrať do úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih, v ktorom sa právny otec dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabuje jeho záujmy.
Dňa 08.09.2011 uvedené ustanovenie stratilo účinnosť a od 08.03.2012 aj platnosť, teda NR SR neupravila toto ustanovenia a týmto momentom je zrušený. Ústavný súd týmto nesúladom mienil predovšetkým to, aby sa zmenil moment začatia plynutia zapieracej lehoty. Keďže uvedené ustanovenie nebolo po dobu 6 mesiacov upravené, tak dnes je toto ustanovenie zrušené a naskytuje sa otázka, podľa akého ustanovenia si môže manžel matky dieťaťa podať žalobu na zapretie otcovstva, keďže doteraz sa zapieracia žaloba manžela matky podávala podľa § 86 ods. 1. 
Podľa ust. § 88 ods. 1 môže manžel matky zaprieť otcovstvo voči matke a dieťaťu, teda dá sa povedať, že si žalobu manžel matky môže podať podľa daného ustanovenia, ktorý hovorí len o tom, voči komu má návrh smerovať, keďže v dnešnej dobe je uvedený § 86 ods. 1( v minulosti sa návrh podával podľa daného ustanovenia) zrušený.
Z pohľadu Ústavného súdu SR mala NR SR upraviť § 86 ods. 1 nasledovným spôsobom: "Manžel matky môže, do troch rokov odkedy sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré preukázateľne spochybňujú otcovstvo, zaprieť otcovstvo na súde."
Podľa dnešnej právnej úpravy podľa môjho názoru, je síce zrušená zapieracia lehota, ktorá bolo obmedzená tým, že manžel matky mohol zaprieť na súde otcovstvo odkedy sa dozvedel o narodí dieťaťa, ale na druhej strane nie je daná možnosť manželovi matky domáhať sa ochrany na súde, keďže nie je uvedené podľa akého ust. sa daný návrh bude podávať. Jediná možnosť a neviem, či aj správna je ísť cez ust. § 88, ktorý hovorí len voči komu sa daná zapieracia žaloba podáva. Uvidíme ako sa s danou problematikou vysporiada súdna prax.


Elena Divková, rod. Jurovatá

štvrtok 8. marca 2012

Sloboda prejavu contra ochrana osobnosti

Osobnostné právo contra sloboda prejavu v spojitosti s tlačovým zákonom a internetovým spravodajstvom


Divková, E: Článok sa zaoberá otázkami práva  na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na slobodu  prejavu, kde autor rozoberá prostriedky domáhania sa ochrany v prípade zneužitia slobody prejavu. Ďalej autor   poukazuje na tlačový zákon na jeho zmeny a prináša  úvahy de lege ferenda k internetovému spravodajstvu.



Úvod

            Čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 26 ods. 1 Ústavy SR hovorí, že právo na slobodu prejavu a právo na informácie sú zaručené a každý má právo na slobodu prejavu, čo znamená zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky. Táto sloboda prejavu, ale môže byť obmedzená zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Taktiež Ústava SR v čl. 19 garantuje právo na česť, dôstojnosť, dobrú povesť, právo na súkromné a rodinné prostredie, teda chráni osobnostné práva, v prípade zneužitia slobody prejavu. Právo teda na jednej strane chráni slobodu prejavu a na druhej strane musí so zdravou nedôverou počítať so skutočnosťou, že nie všetky subjekty pri informovaní verejnosti pôsobia dobromyseľne, respektíve nové možnosti uplatňovania slobody prejavu, ale aj zvýšené nároky na rýchlosť a objem spracovaných informácií môžu spôsobiť zásah do osobnostných práv. [1]
            V tomto príspevku sa chcem zamerať na prostriedky ochrany proti zneužitiu slobody prejavu a poukázať na sporné miesta v oblasti internetového spravodajstva a ochrany osobnostných práv.
            Až do roku 1964 bola ochrana osobnosti chránená len na trestnoprávnej úrovni [2] a správnoprávnej úrovni, teda založená na zodpovednosti za škodu. Teda ochranu osobnostných práv pred zneužitím slobody prejavu zabezpečuje tak právo verejné - § 373 Trestný zákon ako aj právo súkromné - § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ( č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 7 a § 8  zákona č. 167/2008 Z.z. v znení neskorších predpisov o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon).  
            Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna, čo znamená, že pôvodca zásahu sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere alebo vynaložil všetko úsilie na zistenie pravdivosti informácie, ktoré možno od neho očakávať. Občianskoprávna zodpovednosť na rozdiel od trestnoprávnej postihuje nielen oznámenie nepravdivého, ale aj pravdu skresľujúceho údaja.[3] Tak napr. právo na česť sa poruší, pokiaľ skutkové tvrdenia sú nepravdivé. V prípadoch práva na súkromie, teda práva na osobnú slobodu je zásah neoprávnený, pokiaľ sa zasiahne do tohto práva, bez ohľadu na okolnosti pravdivé alebo nepravdivé. Ide tu, ale len o právo na súkromie, teda nie o právo na česť, kde pokiaľ sa dokáže opak, teda dôkaz pravdy, nejde o neoprávnený zásah. V. Knapp uvádza príklad zo Švajčiarska, kde judikatúra uznáva, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť aj pravdivým tvrdením, „napr. je rozširovaný pamflet obsahujúci skutočnosti síce pravdivé, ale spôsobujú zásah do práva na česť formou a účelom.“ V USA sa podľa Common law poskytuje síce ochrana len proti nepravdivým tvrdeniam; zákony jednotlivých štátov však poskytujú ochranu proti difamačným pravdivým skutkovým tvrdeniam, ktorý neboli urobené „with good intent and for justifiable ends) a to v štáte Wyoming platí tak pre civilné ako trestné konania a v štáte New York toto platí len pre trestné konanie.[4] Občiansky zákonník neobsahuje ustanovenie, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť len nepravdivými skutkovými tvrdeniami alebo skresľujúcimi pravdu. Podľa nášho názoru je možné poskytnúť ochranu aj proti difamačným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú pravdivé, len treba zobrať do úvahy či pravdivé tvrdenia sú uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdy skresľujúcej, čím pôsobia difamačne. [5] Taktiež pokiaľ subjekt práva má oprávnený záujem na tom, aby takéto tvrdenie nebolo uvádzané a tento záujem prevažuje záujem konajúcej osoby, ide o otázku, či sa má prihliadať na skutočnosť, že postihnutému bol trest za trestnú činnosť zahladený, aký význam má toto zahladenie odsúdenia a aké sú jeho účinky vo vzťahu k prejavom, ktoré hoci aj pravdivé, znižovali nepochybne vážnosť žalobcov v očiach ich spoluobčanov.[6]
            Aj preto sa bude fyzická osoba najčastejšie domáhať ochrany svojich osobnostných práv podľa § 11 OZ.  Ide o inštitút, ktorý umožňuje ochranu rôznorodým prejavom fyzickej osoby a toto právo poskytuje ochranu len proti jednaniu, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia uplatnenia v spoločnosti.[7] Musia byť splnené kumulatívne dve podmienky:
1/ zásah musí byť neoprávnený
2/ a musí objektívne spôsobiť ujmu
            Rovnako na objektívnom princípe je postavená aj zodpovednosť podľa tlačového zákona. Tlačový zákon umožňuje právo na opravu a právo na odpoveď pred zneužitím slobody prejavu. Pri práve na opravu musí byť splnená podmienka, že ide o nepravdivý údaj, teda nepravdivé skutkové tvrdenie a pri práve na odpoveď musia byť splnené kumulatívne dve podmienky a to, že ide o nepravdivý údaj a musí sa dotýkať cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby .
            V. Knapp rozdeľuje prostriedky občianskoprávnej ochrany na všeobecné a zvláštne (špecifické).[8] Ku špecifickým prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 OZ patrí:
a)      negatórna žaloba – právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov
b)      reštitučná žaloba – právo domáhať sa odstránenia následkov neoprávneného zásahov
c)      satisfakčná žaloba – právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.
            Negatórna žaloba je neuplatniteľná vo vzťahu k hromadným informačným prostriedkom a to z toho dôvodu, že zásahy do osobnostných práv sú väčšinou jednorázové. Na podanie negatórnej žaloby je potrebné, aby neoprávnený zásah trval alebo existovala hrozba jeho opakovania. Ak takýto zásah bude opakovane trvať, treba zvážiť aj použite predbežného opatrenia.[9] Čo sa týka reštitučnej žaloby podstatou je odstránenie následkov a vrátiť zásah do pôvodného stavu. Teda v tomto prípade môžeme povedať, že nie je možné aplikovať reštitučnú žalobu, pretože žalobou sa nedá neoprávnený zásah už odstrániť. Do úvahy prichádza satisfakčná žaloba, v ktorej má subjekt nárok na to, aby súd pôvodcovi zásahu uložil poskytnutie primeraného zadosťučinenia. V zmysle § 13 ods. 1 OZ ide okrem iného o  najčastejšiu formu zadosťučinenia a to je ospravedlnenie. Návrh na priznania primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 OZ môže znieť priamo na určitú konkrétnu formu a obsah, napríklad na uverejnenie ospravedlňujúceho opravného článku v tlači. Ospravedlnenie často nie je dostatočnou formou s ohľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv a preto je možné podľa § 13 ods. 2 uplatňovať si aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti. Podľa uznesenia NS SR 3 Cdo 137/2008  Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru NS SR považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení ) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Zákonodárca ustanovil v tomto ustanovení dve podmienky, ktoré sú stanovené demoštratívne, čo možno dokumentovať slovom „najmä“. V prípade náhrady súd posudzuje individuálne každý prípad a rozhoduje v zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), kde súd podľa tohto ustanovenia nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa navrhovateľ domáha, aj keby sa domnieval, že navrhovateľom navrhovaná náhrada nemajetkovej ujmy je nedostatočná.[10]
                Ak si zoberieme žurnalistov aj tí môžu pochybiť a zasiahnuť tak do osobnostných práv a práve preto je tu tlačový zákon, ktorý chráni subjekty neoprávneného zásahu pred zneužitím slobody prejavu. Podľa § 7 ods.1 : „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne“. Ak šéfredaktor nemôže dokázať pravdivosť uvedeného údaja, je povinný opravu uverejniť do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy. Toto právo sa musí podľa tlačového zákona uplatniť do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače s nepravdivými údajmi, teda jedná sa o prekluzívnu lehotu a ak by došlo k preklúzii tohto práva, tak si môže pôvodca zásahu uplatniť právo na ospravedlnenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Osobnostné právo je nepremlčateľné.

Kto je pasívne vecne legitimovanou osobou podľa tlačového zákona?
            Podľa § 5 tlačového zákona vydavateľ zodpovedá za obsah periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra. Pasívne vecne legitimovanou osobou je vždy vydavateľ, aj keby bol článok prevzatý napríklad z oficiálnej tlačovej agentúry, nepravdivé informácie by boli uvedené v interview, alebo príspevok by uverejnil autor, ktorý nie je v pracovnom pomere s vydavateľom. [11]
            Domáhať sa ochrany priamo u autorov príspevkov nie je možné a to z dôvodu uvedeného vyššie a taktiež podľa § 4 tlačového zákona, kde je uvedené, že vydavateľ periodickej tlače je povinný zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie a táto povinnosť sa vzťahuje aj na zamestnanca periodickej tlače. Vydavateľa môže od povinnosti oslobodiť len fyzická osoba udelením súhlasu, ktorá poskytla informáciu.
Občiansky zákonník výslovne neobmedzuje okruh pasívne legitimovaných subjektov, ako je to v prípade tlačového zákona. Z dosahu objektívnej zodpovednosti nemožno vydavateľa v určitých prípadoch vylúčiť. Nie je možné, aby sa preniesla zodpovednosť za uverejnenie ospravedlnenia na subjekt, stojaci mimo právomoci vydavateľa, pretože takéto rozhodnutie je nevykonateľné.[12]
            V Práve na opravu podľa tlačového zákona platí to isté a toto prezentoval aj Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 29.06.1992, ktorým sa ukladá autorovi článku uverejniť v periodiku vydavateľa správu určitého obsahu, je nevykonateľný. Autorovi článku môže však byť uložené, aby trpel uverejnenie správy určitého obsahu v periodiku vydavateľa.“ Takže môže súd uložiť povinnosť aj autorovi, ale musel by byť v spore pasívne legitimovaný. A preto nie je možné, uložiť autorovi príspevku, aby vykonal opravu alebo ospravedlnenie a ani mu určiť povinnosť, keď nie je účastníkom konania. Rozsudky na ochranu osobnosti nepôsobia erga omnes. Do nášho tlačového zákona sa dostalo aj ustanovanie § 10 ods. 1, podľa ktorého zmenou vydavateľa právo na opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie nezaniká.

Hodnotiace úsudky - kritika
            Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu zatiaľ, čo hodnotiace úsudok je založený na subjektívnom ponímaní, pretože ide o názor osoby, ktorá hodnotiaci úsudok robí. Takže nemôže existovať hodnotiaci úsudok, resp. kritika založená na objektívnej pravde[13], pretože kritika musí byť vecná, konkrétna, a primeraná čo do obsahu a formy a nesmie vybočiť z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa[14].Vecná kritika je chápaná tak, že vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom vyvodzuje zodpovedajúci záver pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená na konkrétnych skutočnostiach bez vyvodzovania všeobecných záverov. Kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale je potrebná.  Za kritiku nemožno považovať tvrdenia – názory, ktorých výsledok nemožno vyvodiť zo skutkových okolností uvádzajúcich v opisovanom skutkovonom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností však nemožno považovať prípad, keď pisateľ článku síce uvedie skutočnosti, ktoré sú pravdivé, ale niektoré skutočnosti skutkového deja neuvedie. Za pravdivé opísanie skutkového deja teda nemožno považovať opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi neumožňuje z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Uvedenie neúplného skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda nie je pravdou.[15] Slovo pravda môžeme vymedziť ako súhlas výroku, názoru so skutočnosťou, správne zmýšľanie, správny názor.
            Ak potom na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými môže zasiahnuť do práv chránených ustanovením v § 11 OZ a nasl., ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom.
            Európsky súd pre ľudské práva a slobody (ďalej len „Súd“) zdôraznil, že článok 10 Dohovoru nezaručuje slobodu prejavu bez obmedzení, ale že v súlade s druhým odsekom výkon tejto slobody zahŕňa „povinnosti a zodpovednosť“, ktoré sa vzťahujú na tlač. Ako Súd už uviedol v rozsudku Bladet TrØmsØ a Stensaas proti Nórsku ich význam sa zvyšuje vtedy, ak existuje riziko ujmy na povesti jednotlivcov, či ohrozenie „práv iných.“ V dôsledku toho je záruka, ktorú článok 10 Dohovoru ponúka v prípade spravodajstva o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že novinári konajú v dobrej viere, že poskytujú presné a vierohodné informácie a rešpektujú pritom novinársku etiku.[16] Teda požiadavka pravdivého opísania skutkového deje umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv chránených ustanovením čl. 10 Dohovoru.
            Občiansky zákonník ponúka možnosť ospravedlnenia ako formu zadosťučinenia. Tlačový zákon sa zmieňuje o nepravdivých údajoch, pravdu skresľujúcich skutkových tvrdeniach, ktoré sa dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia osoby, kde je možnosť podľa dnešného tlačového zákona žiadať o právo na odpoveď. Aj tu ako aj právo na opravu platí prekluzívna jednomesačná lehota.
            Taktiež podľa tlačového zákona môže šéfredaktor odmietnuť uverejnenie odpovede alebo opravy, lebo sa domnieva, že ide o pravdivý údaj a o práve na opravu a odpoveď musí rozhodnúť súd.  Poukazujem na trend amerických súdov, ktoré uznávajú právo na náhradu nemajetkovej ujmy často v astronomických výškach, ale právo na ospravedlnenie považujú za rozpor so slobodou prejavu, pretože porušuje právo jednotlivca zastávať názory a slobodu presvedčenia.[17]
            Hodnotiace stanovisko musí prirodzene rešpektovať ochranu osobnostných práv a prezumpciu neviny. Zároveň v rámci hodnotiacich úsudkov treba rešpektovať žánrové špecifiká toho-ktorého článku. Iná situácia nastane, keď je informácia o spáchaní trestného činu uverejnená ako vecná informácia. V takomto prípade zastávame názor, podľa ktorého uverejnenie mena páchateľa pred právoplatným súdnym rozhodnutím nemožno kvalifikovať ako stav, v ktorom sa zachováva právo byť považovaný za nevinného podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR.[18]
            Pôvodca zásahu sa v slovenskom mediálnom priestore môže domáhať len práva na ochranu osobnosti, pretože neexistuje právna možnosť na zakázanie vydávania, či prerušenie vydávania tlače, ktorá sústavne porušuje právne predpisy. Takže pôvodca zásahu sa môže brániť aj uplatnením žaloby na ochranu osobnosti  s primerane vysokou náhradou nemajetkovej ujmy, ktoré je, ale znižovaná výškou súdneho poplatku, ktorý je 2000 Eur, ak sa žiada takáto náhrada. Podľa nášho názoru sa stráca satisfakčná funkcie nemajetkovej ujmy, pretože suma je neprimerane vysoká a o to viac, že sa týka osobnostných práv.

Tlačový zákon a internetové spravodajstvo
            V Slovenskej republiky vychádza niekoľko internetových časopisov, ako odnož iných časopisov vydávaných v papierovej podobe alebo čistých produktov webových stránok. Či ide o akýkoľvek pôvod správ uvedených na týchto webových stránkach, všetci prevádzatelia informujú takmer neobmedzený okruh užívateľov internetu a jediným obmedzujúcim faktorom je vlastne znalosť jazyka.
            Otázka znie, či si môže pôvodca zásahu z webovej stránky uplatňovať právo na opravu a odpoveď podľa tlačového zákona a či taktiež tlačový zákon sa vzťahuje aj na internetové portály, ktoré sa venujú spravodajstvu. Podľa § 2 ods. 1 tlačového zákona „periodická tlač sú noviny, časopisy, alebo iná tlač, vydávaná pod rovnakým názvom a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku.“ Podľa tejto definície môžeme povedať, či uvedená definícia nezahrňuje aj internetové verzie časopisov alebo iné internetové spravodajstvo.[19]
            Na túto hypotézu sa môžeme pozrieť z viacerých hľadísk. Zákon hovorí o novinách, časopisoch a inej tlače. Použijeme gramatický výklad, nevyplýva nutne z tejto definície, že by časopisy a noviny museli byť bezpodmienečne v papierovej podobe, pretože spojka „ aj iné“ vzbudzuje dojem, že uvažoval zákonodarca aj o inej variante a to napr. elektronickej podobe novín a časopisov. Taktiež neexistuje žiadny iný zákon, ktorý by upravoval problematiku vydávania elektronických novín. Druhá definícia periodickej tlače, teda, že sa má jednať o exempláre vydávané pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku, bude splnená. Internetové denníky  majú svoj pevný názov, ktorý vychádza z názvu domény a taktiež totožné obsahové zameranie, ktoré je v prostrediu internetu  veľkou nutnosťou. Taktiež môžeme rozobrať slovo „tlač“, pretože sa jedná o prenos nehmotných  myšlienok do hmotného stavu, teda na papier alebo iné k tomu vhodné médium.[20]
            Na záver tejto časti nie je myšlienka použitia tlačového zákona na internetové periodiká až tak nezmyslená ako by sa mohla zdať podľa názvu zákona. Definícia tlačového zákona sa zdá nepresná a na služby poskytované formou internetu neexituje žiadny právny predpis. Je na zváženie pri úvahách de lege ferenda, či by nemala byť v tlačovom zákone zakotvená definícia periodickej tlače aj na internetové portály, ktoré poskytujú spravodajstvo  a zahŕňajú aj diskusné fóra a komentáre k týmto článkom.
                       

Záver
            Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna, čo znamená, že pôvodca zásahu sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere alebo vynaložil všetko úsilie na zistenie pravdivosti informácie, ktoré možno od neho očakávať. Rovnako na objektívnom princípe je postavená aj zodpovednosť podľa tlačového zákona. Tlačový zákon umožňuje právo na opravu a právo na odpoveď pred zneužitím slobody prejavu.
            Občiansky zákonník výslovne neobmedzuje okruh pasívne legitimovaných subjektov, ako je to v prípade tlačového zákona. Z dosahu objektívnej zodpovednosti nemožno vydavateľa v určitých prípadoch vylúčiť. Nie je možné, aby sa preniesla zodpovednosť za uverejnenie ospravedlnenia na subjekt, stojaci mimo právomoci vydavateľa, pretože takéto rozhodnutie je nevykonateľné.
            Európsky súd pre ľudské práva a slobody (ďalej len „Súd“) zdôraznil, že článok 10 Dohovoru nezaručuje slobodu prejavu bez obmedzení, ale že v súlade s druhým odsekom výkon tejto slobody zahŕňa „povinnosti a zodpovednosť“, ktoré sa vzťahujú na tlač. Občiansky zákonník ponúka možnosť ospravedlnenia ako formu zadosťučinenia. Tlačový zákon sa zmieňuje o nepravdivých údajoch, pravdu skresľujúcich skutkových tvrdeniach, ktoré sa dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia osoby, kde je možnosť podľa dnešného tlačového zákona žiadať o právo na odpoveď. Aj tu ako aj právo na opravu platí prekluzívna jednomesačná lehota.
            V Slovenskej republiky vychádza niekoľko internetových časopisov, ako odnož iných časopisov vydávaných v papierovej podobe alebo čistých produktov webových stránok. Otázka znie, či si môže pôvodca zásahu z webovej stránky uplatňovať právo na opravu a odpoveď podľa tlačového zákona a či taktiež tlačový zákon sa vzťahuje aj na internetové portály, ktoré sa venujú spravodajstvu. Je na zváženie pri úvahách de lege ferenda, či by nemala byť v tlačovom zákone zakotvená definícia periodickej tlače aj na internetové portály, ktoré poskytujú spravodajstvo  a zahŕňajú aj diskusné fóra a komentáre k týmto článkom.


[1] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[2] Trestný zákon č. 140/1961 Sb. upravoval ustanovenie § 206 ohováranie a § 174 krivé obvinenie, ktoré upravuje aj  dnešný trestný zákon č. 300/2005  Z.z. v §§ 373 a 345. Taktiež zákon č. 375/1990 Zb. o priestupkoch ustanovuje v § 49 priestupky proti  občianskemu spolunažívaniu. Treba si, ale uvedomiť, že občianskoprávna úprava sa od trestnoprávnej úpravy líši tým, že v občianskoprávnej úprave platí v osobnostných právach objektívna zopdovenosť a trestnoprávna ochrana  je založené na subjektívnej zodpovednosti (vyžaduje zavinenie)
[3] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[4] Porovnaj Constitution of the State of Wyoming  Article 1.  Declaration of Rights,
§ 20. Freedom of speech and press; libel; truth a defense.
Every person may freely speak, write and publish on all subjects, being responsible for the abuse of that right; and in all trials for libel, both civil and criminal, the truth, when published with good intent and [for] justifiable ends, shall be a sufficient defense, the jury having the right to determine the facts and the law, under direction of the court.
"With good intent and [for] justifiable ends."
The language "with good intent and [for] justifiable ends" means that the matter must be published with a good purpose and for a defensible ultimate object, and these are facts to be proven as any other fact of like nature in a litigated case. Spriggs v. Cheyenne Newspapers, Inc.,1947
The phrase "when published with good intent and [for] justifiable ends" of this section is repugnant to the guarantees of the First Amendment of the United States Constitution in libel actions in which the New York Times Co. v. Sullivan, (1964) and Curtis Publishing Co. v. Butts,. (1967) standard applies to public figures who have been criticized by a media defendant regarding matters of public concern. Dworkin v. L.F.P., Inc (1992).
Porovnaj Constituion of the State of  New York
§8. Freedom of speech and press;criminal prosecutions for livel
Every citizen may freely speak,write and publish his or her sentiments on all subjects, being responsible for the abuse of that right;and no law shall bepassed to restrain or abridge the liberty of speech or the press. In all criminal prosecutions or indictments for libels, the truth may be given in evidence to the jury;and if it shall appear to the jury that the mater charged as libelous is true, and was published with good motives and for justifiable ends, the party shall be acquitted;and the jury shall have the right to determine the law and the fact.

[5] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8
[6] Doležílek, J.: Přehled judikatury ve věcech ochrany osobnosti. ASPI, a.s., Praha. 2.     vydáni. 2008. ISBN 978-80-7357-313-3

[7] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8

[8] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8

[9] Vozár, J. – Kurilovská, L.: Sloboda prejavu versus ochrana osobnosti. BSA, 1996, č. 6, s.18-28
[10] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[11] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[12] Tamže
[13] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8

[14] Rozsudok  Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 61/2000
[15] Rozsudok  Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 61/2000
[16] Svák, J.: Ochrana ľudských práv. Poradca podnikateľa, spol. s r.o., Bratislava. II. rozšírené vydanie.2006.ISBN 80 – 88931 – 51 -7
[17] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[18] Drgonec, J.: Právo na príjem informácií versus prezumpcia neviny. Justičná revue. 1996, č. 2, s. 23
[19] www.itpravo.cz
[20] tamže

Prvá domnienka-otcovstvo manžela matky

V § 85 j obsiahnutá prvá domnienka, ktorá svedčí manželovi matky. Za otca dieťaťa sa považuje manžel matky, ak sa dieťa narodí počas trvania manželstva (od jeho uzatvorenia po jeho zánik) a ak sa dieťa narodí do 300 dní po zániku manželstva.
Manželstvo vzniká súhlasním vyhlásením snúbencov pred matričným úradom alebo orgánom cirkvi, že uzavierajú manželstvo. Manželstvo zaniká- smrťou jedného z manželov, právoplatnosťou rozsudku o rozvode alebo právoplatnosťou rozsudku o vyhlásení manželsva za neplatné. Je treba povedať, že právne účinky, pokiaľ je manželstvo vyhlásené za neplatné, nastávajú ex tunc (§16 ods. 1 zákona o rodine)  a manželstvo sa považuje za neuzavreté od začiatku, v tomto prípade zákon nadväzuje na právnu úpravu § 16 ods. 2 zákona o rodine, takže otcovstvo zostáva zachované.
Prvá domnienka otcovstva vyplýva priamo zo zákona a uplatní sa aj v prípade, ak je zrejmé, že manžel atky nemohol spolodiť dieťa, napr. pretože bol odcestovaný v zahraničí. V takomto prípade môže dôsjť k uplatneniu si inštitútu zapretia otcovstva, ale prvá domnienka je zachovaná zo zákona.
Zákonodárca rieši aj situáciu, kde dochádza ku kolízii domnienok otcovstva, ktoré by súbežne svedčili dvom rozdielnym mužom. A teda, ak sa narodí dieťa žene znovu vydatej, považuje sa za otca neskorší manžel, aj keď sa dieťa narodilo pred uplynutím trojstého dňa po tom, čo jej skoršie manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné.
Pri počítaní času, ktorý je rozhodujúci na určenie otcovstva, sa predpokladá, že manželstvo toho, kto bol vyhlásený za mŕtveho, zaniklo dňom, ktorý bol v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho určený ako deň smrti.
TVýznamnú výnimku z toho pravidla stanovuje § 21 ods. 1 zákona o rodine, ktorý výsleovne určuje, že ak bol manžel vyhlásený za mŕtveho, zaniká manželstvo dňom, keď rozhodnutie o tom nadobudne právoplatnosť. Pre učenie otcovstva prve domnienky teda deň zániku manželstva sa považuje deň, ktorý bol v rozhodnutí určený ako deň smrti.

Elena Divková

Literatúra: Zákon o rodine

pondelok 5. marca 2012

Určenie otcovstva - jedna z otázok na advokátske skúšky

Určenie otcovstva upravuje zákon č. 36/2005 Z.z. zákon o rodine a to konkrétne § 84 - 96. Otcovstvo sa určuje na základe troch domnienok:
1/ otcovstvo manžela
2/ súhlasné vyhlásenie rodičov
3/ preukázaná súlož muža s matkou v rozhodujúcom období, bez existencie vylučujúcich okolností a rozhodnutie súdu o určení otcovstva toho muža
Ak sa pozriete na ust. §84 tak tam nenájdete tieto tri domnieky takto upravené, čo spôsobuje aj nezrovnalosti s uvedným textom v zákone. Z ďalších ustanovení zákona, ale vyplývajú tieto tri domnieky, pri určovaní otcovstva. Vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú najužšie vzťahy a tvorí sa tu najužšia väzba, pretože vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú dlhodobého charakteru a vznikajú citové väzby a dorýkajú sa aj osobného života.
Každé dieťa má právo na určenie toho, kto sú jeho rodičia (povedzme aj keď napríklad otec zomrie, tak dieťa má právo na určenie otcovstva aj z dôvodu poberania sirotského dôchodku, v takomto prípade, je treab podať na súd návrh na ustanovenie opatrovníka maloletému dieťaťu § 95 ods. 1)) Toto právo mu prislúcha z § 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
Celá úprava určovania otcovstav je založená na koncepcii právneho a biologického otcovstva. právo poznaá vyvrátiteľné a nevyvrátiteľné domnienky. Možnosť vyvrátenia znamené, že sa pripúšťa dôkaz opaku, totiž možnosť dokázať, že záver domnienky nie je v súlade s objektívnou realitou.
Náš právny poriadok teda rozlišuje tri domnieky:
1/ za otca sa považuje manžel matky, ak sa dieťa narodí v čase od uzatvorenia manželstva do uplynutia 300 dní po jeho zániku, za podmienky, že žena nauzavrie ďalšie manželstvo
2/Za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo vyhlásené súhlasním vyhlásením obidvoch rodičov
3/ Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého do narodenia dieťaťa neprešlo viac ako 300 a menej ako 180 dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti (táto domnienka sa uplatňuje len v súdnm konaní). Uplatnenie jednej domnieky vylučuje použitie ´dalších domnienok. Určeniu otcovstva k tomu istému dieťaťu nemôžu svedčiť rôzne domnienky rôznych mužov. Až po úspešnom zapretí niektorej z domnienok (okrem tretej) môže za splnenia zákonných predpokladov nastať iná domnieka.

Elena Divková

pondelok 27. februára 2012

Zákonný sudca

Ak by ste niekedy mali problém s tým, kto je váš zákonný sudca, tak si pozorne prečítajte tento príspevok. Dúfam, že som nič neopomenula:)
Zákonný sudca ako znie už zo samostatného názvu je "sudca podľa zákona", teda jeho definíciu nenájdete v zákone, ale zo zákona si môžte vyvodiť kto je váš zákonný sudca. Je potrebné si dobre preštudovať Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. a to § 7, 8 (právomoc) a § 9, 10, 11, 12, 13 (príslušnosť) a treba si pozrieť aj zákon č. 757/2004 Zb. o súdoch a konkrétne ustanovenie § 51.
Právomoc znamená, že súdy rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (týmito orgánmi sú orgány verejnej správy a súdy tiež preskúmavajú aj zákonnosť ich rozhodnutí).
Príslušnosť znamená, že v prvom stupni sú zásadne príslušné rozhodovať okresné súdy( zákon stanovuje kedy v prvom stupňi rozhodujú krajské súdy). krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov. O dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako odvolacích rozhoduje Najvyšší súd. Dôležité je povedať, že konania sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný a tu sa dostávame k ustanoveniam § 84, 85, 87, ktoré riešia miestnu príslušnosť súdov. takže ak podávate návrh, tak príslušný je všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje a je to súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje. Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo. Všeobecným súdom štátu je súd, v obvodektorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo a nakoniec všeobecným súdom v obchodných veciach je súd , v ktorého obvode má odporca svoje sídlo, a ak nemá svoje sídlo, súd, v ktorého obvode má miesto podnikania. Ak odporca nemá ani miesto podnikania, je všeobecným súdom, súd, v ktorého obvode má odporca svoje bydlisko. Ustanovenie § 87 OSP uvádza aj právo výberu súdu medzi všeobecným súdom odporcu a súdom v tomto ustanovení. Príslušnosť daná na výber je možná len v taxatívne uvedeným bodoch v § 87 a to:
a) príslušný je aj súd, v obvode ktorého má odporca svoje stále pracovisko
b) došlo ku skutočnosti, ktorá základá právo na náhradu škody
c) je umiestnená organizačná zložka právnickej ososby, ktorá je odporcom, ak sa spor týka tejto zložky
d) je platobné miesto, ak sa uplatňuje právo zo zmenky alebo šeku
e) je sídlo burzy, ak ide o spor z burzového obchodu
Ďalej § 88 ustanovuje výlučnú miestnu príslušnosť, čo znamená, že na prejednanie veci je príslušne výlučný miestny súd.( príslušnosť súdu jednotlivo neuvádzam, nájdete ich v § 88 od a až po n.
Treba sa tiež zmieniť o zákone o súdoch a to  konkrétne § 51, ktorý uvádza "veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí."
Z toho vyplýva, že návrh na začatie konania, ktorý podávate v podateľni podľa hore uvedených ustanovení, ktorými sú  právomoc a príslušnosť súdu, tak vaše podanie, teda veci sú prideľované náhodným výberom pomocou technických prostriedkov. Tiež je dôležité dodať, že rozvrh práce zostavuje predseda súdu, ktorý sa predkladá na nasledujúci kalendárny rok najneskôr do 1. decembra a rozvrh práce sa vydáva do 15. decembra aj s pripomienkami sudcovskej rady.

Elena Divková

streda 15. februára 2012

Sloboda prejavu v politickej diskusii

dotknuté predpisy    Občiansky zákonník § 11
                                Ústava SR čl. 16, 19,26

vecný register         ochrana osobnosti, sloboda prejavu, právo na informácie

Podľa uznesenia ústavného súdu SR "v rámci slobody prejavu treba osobitnú ochranu poskytnúť hodnotiacim úsudkom v politickej diskusii o veciach verejného záujmu a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú (opoziční) politici vo funkciách poslancov parlamentu."

Slobodu prejavu garantuje Ústava SR (460/1992 Zb.) v čl. 26 ods. 1 a taktiež právo an informácie. Tieto slobody súvisia s ochranou osobnosti, teda osobnostným právom, ktoré garantuje tiež ústava SR v čl. 19 ods. 1 a taktiež aj Občiansky zákonník v § 11. Sloboda prejavu, ale môže byť obmedzená zákonom (ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.)
Európsky súd pre ĺudksé práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiaich úsudkov nepripúšťa dôkazy. Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny chrakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostattočne faktického základu, ted kritika musí byť vecná a konkrténa.
V tomto prípade, čo sa týka politicky činných osôb a slobody prejavu a právo na súkromie je podľa názoru ústavného súdu jasné, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu pristoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveń ochrany ich osobnostných práv.
Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej rezolúcii 1165 z 26. júna 1998 venovanej právu na súkromie uvádza, že verejne činné osoby (public figures) "musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti (a v mnohých prípadoch na základe svojho vlastného rozhodnutia), automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie". Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí (a v dôsledku toho) strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou. Aj pri výkone základných práv podľa čl. 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. 19 ústavy. Ak by preto v dôsledku výkonu základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv, každý postihnutý má právo sa brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných prostriedkov ich ochrany upravených v § 13 Občianskeho zákonníka. Toto právo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16 a čl. 19 ústavy, keďže ich postavenie ako verejných činiteľov ich nevylučuje z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne trestnoprávnej ochrany svojej osobnosti.


Ústava SR

Čl. 16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Čl.19

(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Čl.26

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

(3) Cenzúra sa zakazuje.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Aktuálny súdny spor z praxe vedený na Okresnom súde Považská Bystrica

Aktuálny súdny spor z praxe vedený na Okresnom súde Považská Bystrica

§ 151n vecné bremená
zákon 40/1964 Zb. občiansky zákonník (nájdete ho aj na googli)
            Navrhovateľ je výlučným vlastníkom bytu, kde odporkyňa je užívateľkou tohto bytu na základe zriadeného vecného bremena. Vecné bremeno spočíva v práve doživotného bývania a užívania predmetného bytu, kde bolo toto vecné bremeno zriadené dohodou medzi odporkyňou a predchádzajúcim vlastníkom bytu. Navrhovateľ nadobudol tento byt aj s uvedenou ťarchou. Navrhovateľ žiadal, aby mu odporkyňa platila mesačne za spotrebovaná elektrinu, plyn a vodu a platby za užívanie bytu. Navrhovateľ tvrdil, že sa odporkyňa na jeho úkor bezdôvodne obohatila a preto je povinná vydať obohatenie navrhovateľovi. Dôležité je dodať, že vecné bremeno bolo zriadená ako bezplatné vecné bremeno- právo doživotného bývania a užívania bytu.

            Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a navrhovateľ bol povinný odporkyni nahradiť trovy konania a právneho zastupovania.

            Odporca si podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie.

            Krajský súd Trenčín rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal odporcu na náhradu trov odvolacieho konania.

            Podľa § 151n zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka uvádza:
(Ods. 1) „Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.“

(Ods. 2) „ Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteĺnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

(Ods. 3) „ pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu užívať cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy; ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania.“

Pokiaľ budete chcieť darovať nehnuteľnosť tretej osobe, môžete si podľa zákona zriadiť vecné bremeno – právo doživotného bývania a užívania, ktoré sa uvedie v časti C na Liste vlastníctva ako „Ťarchy“ . Je však potrebné presne identifikovať vecné bremeno a taktiež uviesť, že sa jedná o bezplatné vecné bremeno, teda  náklady za služby ( plyn, vodu, elektrinu), opravy znáša vlastník nehnuteľnosti. Ak si v zmluve nedohodnete zriadenie vecného bremena bezplatne, postupuje sa podľa hore citovaného zákonného ustanovenia § 151n ods. 3, ktorý stanovuje, že vecné bremeno nie je bezplatné, ale za úplatu, pokiaľ sa nedohodnete na bezplatnom vecnom bremene,takže bdejte so mnou, pretože bdelým patrí právo:)

pondelok 13. februára 2012

právo byť na pojednávaní ako verejnosť

Viete o tom, že právo byť na pojednávaní ako verejnosť nie je základným a ani nárokovateľným právom? vyplýva to z Uznesenia Ústavného súdu SR . Podľa čl. 48 ods. 2 (460/1992 Zb.)Ústavy SR (verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom a podľa čl.6 ods. 1 (209/1992 Zb.)Euróspkeho dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudok musí byť vyhlásení verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplné nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Vyplýva to aj z § 116 ods. 3 občianskeho súdneho poriadku ( č. 99/1963 Zb.) podľa ktorého verejnosť možno pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť vylúčiť, len keby verejné prejednanie veci ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, obchodné tajomstvo, dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť.
Takže princíp verejnosti konania, ktorý je ústavnou procesnou zárukou práva na súdnu ochranu, nie je princípom absolútnym, t.j. neobmedzeným.  A teda sa Vám môže  stať na pojednávaní, že nebudete môcť sa zúčastniť pojednávania ako verejnosť a to z dôvodu hore uvedeného. A preto bdejte so mnou, pretože bdelým patrí právo......

štvrtok 9. februára 2012

Citát A. Camuse

A po víkende si napíšeme niečo o ochrane osobnosti a práva na česť.  Zatiaľ sa môžte inšpirovať týmto citátom. A nezabudnite si prečítať článok "Právo a spravodlivosť", ktorý je pre mladých právnikov aj pre advokátov a laikov.

 Albert Camuse: "Potrebujem česť, pretože nie som tak veľký, aby som sa bez nej obišiel"

Právo a spravodlivosť..Niečo na víkend

Právo a spravodlivosť
   
Aristoteles je vhodným začiatkom úvahy o spravodlivosti. Je už skoro 2400 rokov jedným z prameňov jej chápania v našej civilizácii a pri pohľade na jeho texty cez prizmu tisícročí skúseností a myslenia v nich možno objaviť skoro všetko, čo dnes vieme a myslíme si o spravodlivosti. Aristoteles by to asi vo vlastných spisoch nenašiel.
    To, čo Aristoteles povedal o spravodlivosti, dodnes nestratilo svoju platnosť.  A taktiež je to stále inšpiratívne a Aristotelove myšlienky sú dodnes obsiahnuté na stránkach učebníc teórie práva venovaných spravodlivosti. Podľa Aristotela: „Spravodlivosť je základným normatívnym princípom spolužitia ľudí. Je v spoločenskom vedomí zakotveným ideálom správneho, vyváženého a zdôvodneného rozdeľovania spoločenských hodnôt a bremien, práv a povinností, dobra a zla.“
    Vymedzenie spravodlivosti ako súladu s časťou morálky upravujúcou rozdeľovanie hodnôt v spoločenských vzťahoch, na ktorom sa zakladajú tieto stránky, je prítomné už v legendárnej formulácii z Etiky Nikomachovej: Jestvujú dva druhy čiastkovej spravodlivosti a práva jej zodpovedajúceho: jeden sa týka rozdeľovania pôct alebo peňazí, alebo vôbec všetkých tých hodnôt, ktoré sa môžu rozdeliť medzi občanov usporiadaného štátu...druhý riadi vzájomný styk jednotlivcov..  Dobrá a bremená sa rozdeľujú verejnou mocou medzi občanov i vo vzájomných vzťahov občanov. Aristoteles už vo svojej publikácii uvádza spravodlivosť ako vlastnosť. „Spravodlivosť v tomto zmysle je teda dokonalá cnosť, ale nie osebe, iba vo svojom vzťahu k spoluobčanovi“
    Vlastnosť sa namú viazať na ľudí, ale aj na normy, inštitúcie, činnosti. V prípade spravodlivosti vymedzenej ako súlad s časťou morálky týkajúcej sa rozdeľovania hodnôt v spoločenských vzťahoch ju asi možno pripísať bezprostredne aj tomuto rozdeľovaniu. Slovné spojenia cnostná norma a cnostné rozdeľovanie pôsobia nenáležito. Spravodlivosť je cnosťou vo vzťahu k ľudom a inštitúciám, lebo len subjekt a snáď i jeho konanie môže byť nositeľom cnosti. Dobrá a bremená sa v spoločnosti ne(pre)rozdeľujú samy, ale sô vždy niekým (človekom, inštitúciou) a obvykle aj podľa určitých pravidiel (pre)rozdeľované, a tak má zmysel hovoriť o (ne)spravodlivosti (pre)rozdeľovateľov a pravidiel (pre)rozdeľovania, čižš aj im sa zmysluplne prisudzuje vlastnosť (ne)spravodlivosti.
A.Camus hovorí o tom, prečo do koncepcie spravodlivosti patrí aj morálka. „Požiadavka spravodlivosti, aj nie je neskôr postavená na etickom zdôvodnení spravodlivosti, vedie k nespravodlivosti“. 
    Rozdeľovanie bremien a dobier je typom alebo vyjadrením vplyvu správania sa, konania na druhých. Vždy predpokladá rozdeľovateľa a toho, kto dostáva, pričom nimi nemôže byť tá istá osoba. Ak je všetka spravodlivosť spojená  s rozdeľovaním bremien a dobier v spoločenských vzťahov, tak sa relativizuje, ale neodstraňuje vyčlenenie sociálnej spravodlivosti ako zvláštneho a často problematizovaného druhu spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť sa spája so zabezpečením určitého štandardu časti dobier pre všetkých členov spoločnosti. Neviaže sa však len na distributívnu spravodlivosť, ale uplatňuje sa ja v spravodlivosti komutatívnej. Zároveň podstatné časti uplatnenia distributívnej  spravodlivosti stoja zjavne mimo sociálnej spravodlivosti.
    Uloženie povinnosti vykonávať základnú vojenskú službu a cvičenia rôznym skupinám obyvateľstva v rôznej dĺžke, ktoré bolo donedávna realitou, je hodnotiteľné zo zorného uhla distributívnej, ale nie sociálnej spravodlivosti. Výška odmeny za námezdnú prácu a zabezpečenie určitých pracovných podmienok sú hodnotiteľné podľa kritérií komutatívnej a sociálnej spravodlivosti.
    Sociálna spravodlivosť býva spájaná so sociálnymi právami, v súvislosti s ktorými dospieva výskum k poznaniu, že“... všetky práva vyžadujú určitú mieru pozitívnej akcie na strane štátu., takže už nie je správne ostro odlišovať medzi právami znamenajúcimi negatívnu povinnosť zdržania sa a právami znamenajúcimi pozitívnu povinnosť konania...“
    Samotný problém predstavuje, koho a čo alebo aspoň má zmysel hodnotiť ako (ne)spravodlivé. Len niektorí autori sa výslovne vyjadrujú k otázke subjektu či nositeľa spravodlivosti. Jasný a inšpiratívny je v tomto smere Ch. Perelman, ktorý ako jedno z vyústení svojej koncepcie rozlišuje:
1/ spravodlivý čin – je správnosť, odmietnutie nerovnosti
2/ spravodlivé pravidlo – je rozum, odmietnutie ľubovôle
3/ spravodlivý človek – je svedomie, odmietnutie neľudskosti

    Z uvedenej trojice môže byť subjektom spravodlivosti iba človek, čo pripomína, že v prípade spravodlivosti je náležité rozlišovať nositeľa a subjekt. Perelmanovu trojicu dopĺňa moderný klasik filozofie spravodlivosti J. Rawls o sociálne inštitúcie: „Spravodlivosť je prvou cnosťou sociálnych inštitúcií..“
    Pre hľadanie odpovede na otázku, koho a čo má zmysel hodnotiť ako (ne)spravodlivé, dá sa zhrnúť, že nositeľmi spravodlivosti môžu byť: subjekt, čiže niekto konajúce alebo aspoň konania schopné, konanie od jednotlivého aktu až po trvalé pôsobenie, pravidlá správania, normy a niečo, čo Rawls označil ako základnú štruktúru spoločnosti a laik to pociťuje ako „pomery“. Rawlsove spoločenské inštitúcie sa v tomto výpočte stratili pod pojmom subjekt, ktorého obsah napľňajú spolu s jednotlivcom a snáď aj sociálnou skupinou.
    Právo sa stáva zvláštnym prípadom pravidiel správania a realizácia včítane aplikácie práva jedným z konaní. Odpoveď na otázku „Kde je spravodlivosť?“ otvára mnoho nejasností.
Relatívnosť tohto pojmu vyúsťuje do popredia pri rozlišovaní subjektu a jeho ne)konania. Každodenne pokladáme za samozrejmé, že človek a jeho čin nie sú to isté, že zákonodarný zbor ešte nie je zákonom. Aký je však jeho význam pri hľadaní miesta spravodlivosti v práve?
    Spravodlivosť subjektu sa prejavuje v jeho činoch a jeho právne relevantná (ne)spravodlivosť v nich aj spočíva.  Spravodlivosť je však vlastnosťou prejavujúcou sa v medziľudských vzťahoch, lebo len tu dochádza k (pre)rozdeľovaniu dobier a bremien. Subjekt, a to i jednotlivec, je ale zmysluplne hodnotiteľný inak ako jeho jednotlivé činy, lebo celkový obraz vytvárajú aj jeho minulé činy vrátane slovných prejavov.
    Už samotná existencia iných subjektov ako človeka, čiže inštitúcií a skupín, je nazerateľná cez kritérium spravodlivosti. Použiť kritérium spravodlivosti na samotnú existenciu, čiže život človek, je okrem extrémnych výnimiek zabitia a zvlášť trestu smrti protizmyselné. Existenciu inštitúcie a snáď výnimočne i sociálnej skupiny v zásade možno hodnotiť ako spravodlivú.
    Podľa Barányho „ Inštitúcie a základná štruktúra spoločnosti teda majú byť spravodlivé preto, lebo ich spravodlivosť je určujúca pre vytvorenie spravodlivých a snáď i humánnych podmienok existencie človeka. Význam (ne)spravodlivosti spoločenských inštitúcií a základnej štruktúry spoločnosti ešte neznamená, že je zmysluplné ich posudzovať podľa kritérií spravodlivosti. Spravodlivostné hodnotenie má zmysel, ak je splnená aspoň jedna z nasledovnej dvojice podmienok:
1/ možno indetifikovať subjekt zodpovedný za (ne)spravodlivosť
2/ na základe spravodlivostného hodnotenia možno niečo zmeniť: napraviť či odčiniť minulú nespravodlivosť, zmeniť inštitúciu alebo normu.
Inak zabrániť budúcej nespravodlivosti atď. Táto zmena nemusí byť odstránením samotnej nespravodlivosti alebo jej zdroja. Stačí možnosť zmiernenia nespravodlivosti alebo jej dôsledkov.“
Bez rozdelenia aspoň jednej z uvedených podmienok spravodlivostné hodnotenie je neprimerané, lebo sa uplatňuje mimo sféry vedomého ľudského rozdeľovania dobier a bremien.
    Požiadavka spravodlivosti žije intenzívne vo vzťahu k právu a jeho realizácii, včítane aplikácie. Aspoň v tomto prípade je výstižná inak prehnaná formulácia G. Radbrucha: „Právo môže byť nespravodlivé, ale právom je len preto, lebo jeho zmyslom je byť spravodlivým.“  M. Večeřa uvádza: „ Právo je vždy založené na určitej koncepcii spravodlivosti, respektíve predstavuje určitú koncepciu spravodlivosti, lebo ispo facto reprezentuje určité kritériá legálnej spravodlivosti“
    V podstate práva je, že ukladá povinnosti a priznáva práva, čiže musí ukladať bremená a priznávať dobrá, čiže zaoberá sa tým, čo je zároveň predmetom spravodlivostných hodnotení. Všadeprítomnosť inštitúcií a ich právna reflexia – právnická osoba, vedú právnikov k zabudnutiu samozrejmosti, že každé konanie je koniec koncov ľudským konaním, že inštitúcie konajú prostredníctvom ľudí, ktorých konanie sa im pričíta. Inštitúcie sú ľudskými výtvormi a  tak aj ich samotná existencia je pričítateľná ich tvorcom.  Inštitúcie sú neoddeliteľné od normatívnych systémov, ktoré nútia ľudí konať určitým spôsobom, ale ani to nič nemení na tom, že inštitúcia koná len prostredníctvom konania ľudí.
    Uvedomenie si, že základným objektom spravodlivostného hodnotenia je ľudské konanie, pripomína ďalšie spojenie práva so spravodlivosťou . Právo môže regulovať len Ľudské správanie. Aj keď právo ukladá povinnosti a priznáva práva právnickým osobám, čiže inštitúciám, tak tieto povinnosti splnia a práva vyžívajú konaním ľudí, ktorých právo ako jednotlivcov mení na fyzické osoby. Psychiku má len živá bytosť a právnickej osobe možno pričítať psychický vzťah jej orgánov, čiže ľudí, k niečomu, ale mimo konkrétnych ľudí ho mať nemôže.
    Zároveň sa, ale právo na celom svete oddávna vyhýba pojmu človek, ktorý však vždy koniec koncov svojím (ne)konaním znáša povinnosti a využíva práva.  Preto právo reaguje na jeho jednotlivé rozmery, spravidla na jeho status, ktorý neraz dotvára a občas i priamo vytvára. Pokusom o širšie, ale vždy len čiastkové uchopenie človeka ako spoločenského tvora je status, Spravodlivosť práva je potom aj súladom práva s predstavami o tom, aký má byť status človeka, ktorý upravuje alebo na ktorý reaguje. Podľa Barányho: „Snaha o prepojenie chápanie spravodlivosti práva s niektorými základnými sociologickými pojmami je v tomto prípade zameraná na vyjadrenia súvislosti spravodlivostných predstáv s predstavami o postavení a úlohe človeka v spoločnosti.“
    Právo koniec koncov reguluje to, čo je okrem normatívnych systémov základným, ak nie skoro výlučným konečným objektom hodnotenia ako (ne)spravodlivého. Zároveň je právo ľudským dielom a aj subjektom spravodlivostného hodnotenia je človek, a to i vtedy, keď vystupuje ako súčasť inštitúcie (organizácie).
    Spravodlivosť je úzko spojená s politikou. Právo, politika a spravodlivosť sú o rozdeľovaní dobier a bremien a o ľudskom konaní. Právo, politika a spravodlivosť samozrejme nie sú totožné.
Je však len málo oblastí života spoločnosti, kde spravodlivosť nemá miesto. Rozdeľovanie bremien a dobier všetkého druhu je súčasťou či stránkou skoro všetkých spoločenských vzťahov.  Spravodlivosť neočakávame ani od prírodných zákonov, ani od lotérie. Spravodlivosť má zmysel tam, kde je možnosť čiastkovej či obmedzenej voľby ovplyvňujúcej vývoj a predvídateľnosti jej dôsledkov. Spôsobilým predmetom právnej regulácie je v zásade to ľudské konanie, na ktoré možno zmysluplne uplatniť kritérium spravodlivosti, i keď jeho uplatnenie sa redukuje na široko chápanú požiadavku, aby nebolo nespravodlivé. Spravodlivosť je aj hodnotovým úsudkom vyjadrujúcim (ne)súlad s časťou morálky týkajúcou sa rozdeľovania dobier a bremien ľudským konaním, pričom treba zdôrazniť uvedomelosť tohto ľudského konania.
Každý máme určité názory na spravodlivosť, ktorých sa pridržiavame preto, že sa nám zdajú správne, a nie preto, že sme ich odvodili z iných názorov. Tak môžeme napríklad veriť, že otroctvo je nespravodlivé a že bežné konania pred súdom je slušné.
    Tieto názory sú podľa niektorých filozofov priamymi percepciami niektorých nezávislých a objektívnych morálnych skutočností. Podľa mienky iných filozofov sú to jednoducho subjektívne preferencie, ničím sa nelíšia od bežných záľub, zabalené do jazyka spravodlivosti, aby sa naznačilo, ako závažné sa nám zdajú.  Rozhodne keď sami so sebou navzájom diskutujeme o spravodlivosti, užívame týchto názorov, ktorým hovoríme „intuície“ alebo „presvedčenie“, podobne ako naznačuje Rawlsova metóda rovnováhy.  Porovnávame  všeobecné teórie spravodlivosti so svojimi vlastnými intuíciami a tí, ktorí s nami nesúhlasia, sa snažíme uviesť do zmätku poukazujúc na to, ako ich intuície odporujú ich teóriám.
    Právo a morálka regulujú z veľkej časti tie isté spoločenské vzťahy, čiže podstatné časti ľudského správania sú zároveň upravené morálkou aj právom.
    Morálka a právo začínajú, keď vzniká spor. Obe vynachádzame, keď už vlastne nemôžeme robiť to, čo prirodzene prichádza, keď už rutina nie je dosť dobrá alebo keď už zvyk a obyčaj nestačia.
    Konanie jednotlivcov aj iných subjektov možno hodnotiť podľa oboch normatívnych systémov a preto je možné a má význam skúmať vzťah práva  a morálky. Je možné vzhľadom na spomínanú čiastočnú totožnosť a súvislosť predmetu ich regulácie je prakticky významné skúmať i mieru súladu/rozporu práva a morálky, ich častí až po ich základné prvky, ktorými sú jednotlivé pravidlá správania, normy, a to právne i morálne. Nesúlad práva a morálky, ktorého krajným prípadom je problém nespravodlivého práva, v sebe skrýva hrozbu konfliktu verejnej moci a adresátmi údajne nespravodlivých právnych noriem.
    Väčšina právnych noriem však nemá morálny aspekt.  Tým, že sa rozširuje právny poriadok, pre ktorý sa požiadavka spravodlivosti stáva neaktuálnou a marginálnou, však ostáva zachovaná požiadavkám aby právo nebolo nespravodlivé.
Pravidlá cestnej premávky nemá zmysel hodnotiť ako spravodlivé, ale zároveň nie sú ani nespravodlivé, lebo nenarážajú na hranice morálnych noriem. Ak by však stanovovali rozdielne povolené maximálne rýchlosti vozidiel podľa pohlavia vodiča, tak by táto norma bola hodnotená ako nespravodlivá. Požiadavka, aby právo nebolo neznesiteľne nespravodlivé, je všeobecná a možno ju vysloviť vo vzťahu k všetkým právnym normám. Niektoré právne normy jej vyhovujú preto, lebo ich obsah je morálne irelevantný, a iné preto, lebo je v súlade s morálkou. Požiadavka spravodlivosti však má zmysel iba vo vzťahu k normám, ktoré obsahovo súvisia s morálkou.
    Nespravodlivé je teda právo odporujúce morálnym normám. M. Večeřa hovorí: „Spravodlivosť sa týka rozdeľovania (resp. prideľovania, priraďovania) určitých hodnôt v spoločenských vzťahoch, či už ide o hodnoty pozitívne alebo negatívne...“  Aristotelova rozdeľovacia aj vyrovnávacia spravodlivosť sa koniec koncov týka toho, čo dnešnou terminológiou nazývame rozdeľovania hodnôt v spoločenských vzťahoch.
    Pre štúdium problému nespravodlivého práva majú význam najmä otázky:
1.    Aká časť právneho systému je nespravodlivá?
2.    Aký je spoločenský, skupinový a individuálny význam spoločenských vzťahov regulovaných nespravodlivým právom?
3.    Miera nespravodlivosti práva

Ak je nespravodlivá iba jednotlivá právna norma v rámci v zásade spravodlivého právneho systému, tak sp v demokratickom právnom štáte k dispozícii politické prostriedky úsilia o jej odstránenie, kontrola ústavnosti a ako ultima racio i občianska neposlušnosť. Ak nespravodlivá časť práva reguluje iba málo významné spoločenské vzťahy a zároveň spravidla robí ľahšie riešiteľným zmenou alebo zrušením nespravodlivých noriem a nenastoľuje otázku (ne)dodržiavania nespravodlivého práva. Nespravodlivá právna úprava diaľničných poplatkov nenastoľuje problém nespravodlivého práva ako otázku voľby medzi právom a morálkou. Táto sa stáva reálnym problémom, až keď rozpor práva a morálky, čiže nespravodlivosť práva, dosiahne veľmi vysokú mieru, keď ho nie je vzhľadom na spoločenskú a zvlášť mocenskú situácii v relevantnom čase riešiť zosúladením práva a morálky a zároveň sa týka noriem regulujúcich významné spoločenské vzťahy.  Iba táto situácia býva chápaná pod problémom nespravodlivého práv a iba na ňu sa vzťahuje legendárna Radbruchova formula: „Konflikt spravodlivosti a právnej istoty možno vyriešiť tým, že pozitívne, stanovením a mocou zabezpečené právo má prednosť aj vtedy, keď obsahovo nespravodlivé a neúčelné, vyjmúc vtedy, keď rozpor pozitívneho zákona a spravodlivosti dosiahol takú neznesiteľnú mieru, že zákon ako „nespravodlivé právo“ musí ustúpiť spravodlivosti. Nemožno narysovať jasnejšiu hraničnú líniu medzi prípadmi zákonnej nespravodlivosti a napriek nespravodlivému obsahu platnými zákonmi. Iné hranica však možno vytýčiť so všetkou ostrosťou: kde niet ani úsilia o spravodlivosti, kde je rovnosť tvoriaca jadro spravodlivosti, pri stanovaní pozitívneho práva vedome popretá, tam je zákon nielen „nespravodlivým právom, ale naviac mu úplne chýba charakter práva. Lebo právo, a to aj pozitívne, nemožno definovať inak ako poriadok a predpis, ktorým je svojím účelom určený slúžiť spravodlivosti.“
Pre teoretické pochopenie aj pre praktické zvládnutie otázky nespravodlivé práva má mimoriadny význam plynutie času. Najznámejšie príklady zákonného bezprávia pochádzajú z dôb nacistického Nemecka, kedy podstatné časti prijímaných právnych noriem nezodpovedali ani morálke prevažujúcej v civilizovaných spoločnostiach v momente ich prijímania. Na to, aby sa zákonné bezprávia začalo riešiť, sa však musel zmeniť politický režim, čo znamená i to, že musela uplynúť doba, počas ktorej zákonné bezprávie, čiže nespravodlivé právo platilo a efektívne regulovalo spoločenské vzťahy.
    Morálka sa vyvíja. Z tejto notoriety vyplýva, že čo bolo morálne tolerovateľné a možno i spravodlivé v minulosti, je už dnes alebo bude v budúcnosti neznesiteľne nespravodlivé. Normálnou reakciou na vývoj predstáv o spravodlivosti či citu pre spravodlivosť je vývoj práva, ktorý samozrejme spätne ovplyvňuje vývoj citu pre spravodlivosť i predstáv o spravodlivosti. Zvlášť nebezpečné je pokušenie aplikovať súčasné predstavy o spravodlivosti na minulé právo. Všeobecné zrýchľovanie vývoja neobišlo ani predstavy o spravodlivosti a cit pre spravodlivosť, a tak sa i relatívne nedávno prijaté a platné právo môže pociťovať ako neznesiteľne nespravodlivé. A nezabúdajte, že bdelým patrí právo a preto bdejte so mnou!

JUDr. Ing. Elena Divková, rod. Jurovatá

Zoznam použitej literatúry

1/ Aristoteles: Etika Nikomachova, Bratislava, Pravda 1979, s.305
2/ Barány, E.: Pojmy dobrého práva. Vydavateľstvo Euro Kodex, Bratislava 2007. ISBN 978-80_88931-75-1,s.176
3/ Camus, A.: Vzbúrený človek. Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
4/ Dworkin, R.: Když se práva berou vážne. Vydavateľstvo OIKOYMENH, Praha 2001. ISBN 80-7298-022-X, s.455
5/ Gerloch, A.: Teórie práva. Dobrá Voda, Vydavatelství 999, 2000. ISBN 80-738-0233-3, s. 308
6/ Honoré,T: The Dependence of Morality on Law. Oxford Journal of Legal studies. 1993, Vol:13
7/ Knapp,V.: Teorie práva. Praha, C.H.Beck 1995.  ISBN 80-720-1140-5 , s.462
8/ Krsková,A.: Štát a právo v európskom myslení, Bratislava, IURA EDITION 2002, ISBN 80-890-4752-1, s.496
9/ Ottová, E.: Teória práva. Šamorín, Heuréka 2006, ISBN 80-891-2237-X,s.306
10/ Perelman, CH.: The Idea of Justice and the Problem of Argument. London, Routledge and Kegan, Paul, New York, The Humanities Press 1963, ISBN 0-810-10793-7, s.340
11/ Radbruch, G.: Rechtsphilosophie. Leipzig, Verlag von Quelle a Meyer 1932, ISBN 3-8252-2043-5,s.436
12/ Rawls, J.: A Theory of Justice. London-Oxford-New York. Oxford University Press 1973, ISBN 0-19-825054-1,s. 538
13/ Večeřa, M.:Spravedlnost v právu. Brno, Masarykova univerzita 1997. ISBN 80-210-1644-2, s. 182