Aristoteles je vhodným začiatkom úvahy o spravodlivosti. Je už skoro 2400 rokov jedným z prameňov jej chápania v našej civilizácii a pri pohľade na jeho texty cez prizmu tisícročí skúseností a myslenia v nich možno objaviť skoro všetko, čo dnes vieme a myslíme si o spravodlivosti. Aristoteles by to asi vo vlastných spisoch nenašiel.
To, čo Aristoteles povedal o spravodlivosti, dodnes nestratilo svoju platnosť. A taktiež je to stále inšpiratívne a Aristotelove myšlienky sú dodnes obsiahnuté na stránkach učebníc teórie práva venovaných spravodlivosti. Podľa Aristotela:
„Spravodlivosť je základným normatívnym princípom spolužitia ľudí. Je v spoločenskom vedomí zakotveným ideálom správneho, vyváženého a zdôvodneného rozdeľovania spoločenských hodnôt a bremien, práv a povinností, dobra a zla.“
Vymedzenie spravodlivosti ako súladu s časťou morálky upravujúcou rozdeľovanie hodnôt v spoločenských vzťahoch, na ktorom sa zakladajú tieto stránky, je prítomné už v legendárnej formulácii z Etiky Nikomachovej:
Jestvujú dva druhy čiastkovej spravodlivosti a práva jej zodpovedajúceho: jeden sa týka rozdeľovania pôct alebo peňazí, alebo vôbec všetkých tých hodnôt, ktoré sa môžu rozdeliť medzi občanov usporiadaného štátu...druhý riadi vzájomný styk jednotlivcov.. Dobrá a bremená sa rozdeľujú verejnou mocou medzi občanov i vo vzájomných vzťahov občanov. Aristoteles už vo svojej publikácii uvádza spravodlivosť ako vlastnosť. „Spravodlivosť v tomto zmysle je teda dokonalá cnosť, ale nie osebe, iba vo svojom vzťahu k spoluobčanovi“
Vlastnosť sa namú viazať na ľudí, ale aj na normy, inštitúcie, činnosti. V prípade spravodlivosti vymedzenej ako súlad s časťou morálky týkajúcej sa rozdeľovania hodnôt v spoločenských vzťahoch ju asi možno pripísať bezprostredne aj tomuto rozdeľovaniu. Slovné spojenia cnostná norma a cnostné rozdeľovanie pôsobia nenáležito. Spravodlivosť je cnosťou vo vzťahu k ľudom a inštitúciám, lebo len subjekt a snáď i jeho konanie môže byť nositeľom cnosti. Dobrá a bremená sa v spoločnosti ne(pre)rozdeľujú samy, ale sô vždy niekým (človekom, inštitúciou) a obvykle aj podľa určitých pravidiel (pre)rozdeľované, a tak má zmysel hovoriť o (ne)spravodlivosti (pre)rozdeľovateľov a pravidiel (pre)rozdeľovania, čižš aj im sa zmysluplne prisudzuje vlastnosť (ne)spravodlivosti.
A.Camus hovorí o tom, prečo do koncepcie spravodlivosti patrí aj morálka.
„Požiadavka spravodlivosti, aj nie je neskôr postavená na etickom zdôvodnení spravodlivosti, vedie k nespravodlivosti“.
Rozdeľovanie bremien a dobier je typom alebo vyjadrením vplyvu správania sa, konania na druhých. Vždy predpokladá rozdeľovateľa a toho, kto dostáva, pričom nimi nemôže byť tá istá osoba. Ak je všetka spravodlivosť spojená s rozdeľovaním bremien a dobier v spoločenských vzťahov, tak sa relativizuje, ale neodstraňuje vyčlenenie sociálnej spravodlivosti ako zvláštneho a často problematizovaného druhu spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť sa spája so zabezpečením určitého štandardu časti dobier pre všetkých členov spoločnosti. Neviaže sa však len na distributívnu spravodlivosť, ale uplatňuje sa ja v spravodlivosti komutatívnej. Zároveň podstatné časti uplatnenia distributívnej spravodlivosti stoja zjavne mimo sociálnej spravodlivosti.
Uloženie povinnosti vykonávať základnú vojenskú službu a cvičenia rôznym skupinám obyvateľstva v rôznej dĺžke, ktoré bolo donedávna realitou, je hodnotiteľné zo zorného uhla distributívnej, ale nie sociálnej spravodlivosti. Výška odmeny za námezdnú prácu a zabezpečenie určitých pracovných podmienok sú hodnotiteľné podľa kritérií komutatívnej a sociálnej spravodlivosti.
Sociálna spravodlivosť býva spájaná so sociálnymi právami, v súvislosti s ktorými dospieva výskum k poznaniu, že“... všetky práva vyžadujú určitú mieru pozitívnej akcie na strane štátu., takže už nie je správne ostro odlišovať medzi právami znamenajúcimi negatívnu povinnosť zdržania sa a právami znamenajúcimi pozitívnu povinnosť konania...“
Samotný problém predstavuje, koho a čo alebo aspoň má zmysel hodnotiť ako (ne)spravodlivé. Len niektorí autori sa výslovne vyjadrujú k otázke subjektu či nositeľa spravodlivosti. Jasný a inšpiratívny je v tomto smere Ch.
Perelman, ktorý ako jedno z vyústení svojej koncepcie rozlišuje:
1/ spravodlivý čin – je správnosť, odmietnutie nerovnosti
2/ spravodlivé pravidlo – je rozum, odmietnutie ľubovôle
3/ spravodlivý človek – je svedomie, odmietnutie neľudskosti
Z uvedenej trojice môže byť subjektom spravodlivosti iba človek, čo pripomína, že v prípade spravodlivosti je náležité rozlišovať nositeľa a subjekt. Perelmanovu trojicu dopĺňa moderný klasik filozofie spravodlivosti
J. Rawls o sociálne inštitúcie: „Spravodlivosť je prvou cnosťou sociálnych inštitúcií..“
Pre hľadanie odpovede na otázku, koho a čo má zmysel hodnotiť ako (ne)spravodlivé, dá sa zhrnúť, že nositeľmi spravodlivosti môžu byť: subjekt, čiže niekto konajúce alebo aspoň konania schopné, konanie od jednotlivého aktu až po trvalé pôsobenie, pravidlá správania, normy a niečo, čo Rawls označil ako základnú štruktúru spoločnosti a laik to pociťuje ako „pomery“. Rawlsove spoločenské inštitúcie sa v tomto výpočte stratili pod pojmom subjekt, ktorého obsah napľňajú spolu s jednotlivcom a snáď aj sociálnou skupinou.
Právo sa stáva zvláštnym prípadom pravidiel správania a realizácia včítane aplikácie práva jedným z konaní. Odpoveď na otázku
„Kde je spravodlivosť?“ otvára mnoho nejasností.
Relatívnosť tohto pojmu vyúsťuje do popredia pri rozlišovaní subjektu a jeho ne)konania. Každodenne pokladáme za samozrejmé, že človek a jeho čin nie sú to isté, že zákonodarný zbor ešte nie je zákonom. Aký je však jeho význam pri hľadaní miesta spravodlivosti v práve?
Spravodlivosť subjektu sa prejavuje v jeho činoch a jeho právne relevantná (ne)spravodlivosť v nich aj spočíva. Spravodlivosť je však vlastnosťou prejavujúcou sa v medziľudských vzťahoch, lebo len tu dochádza k (pre)rozdeľovaniu dobier a bremien. Subjekt, a to i jednotlivec, je ale zmysluplne hodnotiteľný inak ako jeho jednotlivé činy, lebo celkový obraz vytvárajú aj jeho minulé činy vrátane slovných prejavov.
Už samotná existencia iných subjektov ako človeka, čiže inštitúcií a skupín, je nazerateľná cez kritérium spravodlivosti. Použiť kritérium spravodlivosti na samotnú existenciu, čiže život človek, je okrem extrémnych výnimiek zabitia a zvlášť trestu smrti protizmyselné. Existenciu inštitúcie a snáď výnimočne i sociálnej skupiny v zásade možno hodnotiť ako spravodlivú.
Podľa Barányho „ Inštitúcie a základná štruktúra spoločnosti teda majú byť spravodlivé preto, lebo ich spravodlivosť je určujúca pre vytvorenie spravodlivých a snáď i humánnych podmienok existencie človeka. Význam (ne)spravodlivosti spoločenských inštitúcií a základnej štruktúry spoločnosti ešte neznamená, že je zmysluplné ich posudzovať podľa kritérií spravodlivosti.
Spravodlivostné hodnotenie má zmysel, ak je splnená aspoň jedna z nasledovnej dvojice podmienok:
1/ možno indetifikovať subjekt zodpovedný za (ne)spravodlivosť
2/ na základe spravodlivostného hodnotenia možno niečo zmeniť: napraviť či odčiniť minulú nespravodlivosť, zmeniť inštitúciu alebo normu. Inak zabrániť budúcej nespravodlivosti atď. Táto zmena nemusí byť odstránením samotnej nespravodlivosti alebo jej zdroja. Stačí možnosť zmiernenia nespravodlivosti alebo jej dôsledkov.“
Bez rozdelenia aspoň jednej z uvedených podmienok spravodlivostné hodnotenie je neprimerané, lebo sa uplatňuje mimo sféry vedomého ľudského rozdeľovania dobier a bremien.
Požiadavka spravodlivosti žije intenzívne vo vzťahu k právu a jeho realizácii, včítane aplikácie. Aspoň v tomto prípade je výstižná inak prehnaná formulácia
G. Radbrucha: „Právo môže byť nespravodlivé, ale právom je len preto, lebo jeho zmyslom je byť spravodlivým.“ M. Večeřa uvádza: „ Právo je vždy založené na určitej koncepcii spravodlivosti, respektíve predstavuje určitú koncepciu spravodlivosti, lebo ispo facto reprezentuje určité kritériá legálnej spravodlivosti“
V podstate práva je, že ukladá povinnosti a priznáva práva, čiže musí ukladať bremená a priznávať dobrá, čiže zaoberá sa tým, čo je zároveň predmetom spravodlivostných hodnotení. Všadeprítomnosť inštitúcií a ich právna reflexia – právnická osoba, vedú právnikov k zabudnutiu samozrejmosti, že každé konanie je koniec koncov ľudským konaním, že inštitúcie konajú prostredníctvom ľudí, ktorých konanie sa im pričíta. Inštitúcie sú ľudskými výtvormi a tak aj ich samotná existencia je pričítateľná ich tvorcom. Inštitúcie sú neoddeliteľné od normatívnych systémov, ktoré nútia ľudí konať určitým spôsobom, ale ani to nič nemení na tom, že inštitúcia koná len prostredníctvom konania ľudí.
Uvedomenie si, že základným objektom spravodlivostného hodnotenia je ľudské konanie, pripomína ďalšie spojenie práva so spravodlivosťou . Právo môže regulovať len Ľudské správanie. Aj keď právo ukladá povinnosti a priznáva práva právnickým osobám, čiže inštitúciám, tak tieto povinnosti splnia a práva vyžívajú konaním ľudí, ktorých právo ako jednotlivcov mení na fyzické osoby. Psychiku má len živá bytosť a právnickej osobe možno pričítať psychický vzťah jej orgánov, čiže ľudí, k niečomu, ale mimo konkrétnych ľudí ho mať nemôže.
Zároveň sa, ale právo na celom svete oddávna vyhýba pojmu človek, ktorý však vždy koniec koncov svojím (ne)konaním znáša povinnosti a využíva práva. Preto právo reaguje na jeho jednotlivé rozmery, spravidla na jeho status, ktorý neraz dotvára a občas i priamo vytvára. Pokusom o širšie, ale vždy len čiastkové uchopenie človeka ako spoločenského tvora je status, Spravodlivosť práva je potom aj súladom práva s predstavami o tom, aký má byť status človeka, ktorý upravuje alebo na ktorý reaguje. Podľa Barányho: „Snaha o prepojenie chápanie spravodlivosti práva s niektorými základnými sociologickými pojmami je v tomto prípade zameraná na vyjadrenia súvislosti spravodlivostných predstáv s predstavami o postavení a úlohe človeka v spoločnosti.“
Právo koniec koncov reguluje to, čo je okrem normatívnych systémov základným, ak nie skoro výlučným konečným objektom hodnotenia ako (ne)spravodlivého.
Zároveň je právo ľudským dielom a aj subjektom spravodlivostného hodnotenia je človek, a to i vtedy, keď vystupuje ako súčasť inštitúcie (organizácie).
Spravodlivosť je úzko spojená s politikou. Právo, politika a spravodlivosť sú o rozdeľovaní dobier a bremien a o ľudskom konaní. Právo, politika a spravodlivosť samozrejme nie sú totožné. Je však len málo oblastí života spoločnosti, kde spravodlivosť nemá miesto. Rozdeľovanie bremien a dobier všetkého druhu je súčasťou či stránkou skoro všetkých spoločenských vzťahov. Spravodlivosť neočakávame ani od prírodných zákonov, ani od lotérie. Spravodlivosť má zmysel tam, kde je možnosť čiastkovej či obmedzenej voľby ovplyvňujúcej vývoj a predvídateľnosti jej dôsledkov. Spôsobilým predmetom právnej regulácie je v zásade to ľudské konanie, na ktoré možno zmysluplne uplatniť kritérium spravodlivosti, i keď jeho uplatnenie sa redukuje na široko chápanú požiadavku, aby nebolo nespravodlivé. Spravodlivosť je aj hodnotovým úsudkom vyjadrujúcim (ne)súlad s časťou morálky týkajúcou sa rozdeľovania dobier a bremien ľudským konaním, pričom treba zdôrazniť uvedomelosť tohto ľudského konania.
Každý máme určité názory na spravodlivosť, ktorých sa pridržiavame preto, že sa nám zdajú správne, a nie preto, že sme ich odvodili z iných názorov. Tak môžeme napríklad veriť, že otroctvo je nespravodlivé a že bežné konania pred súdom je slušné.
Tieto názory sú podľa niektorých filozofov priamymi percepciami niektorých nezávislých a objektívnych morálnych skutočností. Podľa mienky iných filozofov sú to jednoducho subjektívne preferencie, ničím sa nelíšia od bežných záľub, zabalené do jazyka spravodlivosti, aby sa naznačilo, ako závažné sa nám zdajú. Rozhodne keď sami so sebou navzájom diskutujeme o spravodlivosti, užívame týchto názorov, ktorým hovoríme „intuície“ alebo „presvedčenie“, podobne ako naznačuje Rawlsova metóda rovnováhy. Porovnávame všeobecné teórie spravodlivosti so svojimi vlastnými intuíciami a tí, ktorí s nami nesúhlasia, sa snažíme uviesť do zmätku poukazujúc na to, ako ich intuície odporujú ich teóriám.
Právo a morálka regulujú z veľkej časti tie isté spoločenské vzťahy, čiže podstatné časti ľudského správania sú zároveň upravené morálkou aj právom.
Morálka a právo začínajú, keď vzniká spor. Obe vynachádzame, keď už vlastne nemôžeme robiť to, čo prirodzene prichádza, keď už rutina nie je dosť dobrá alebo keď už zvyk a obyčaj nestačia.
Konanie jednotlivcov aj iných subjektov možno hodnotiť podľa oboch normatívnych systémov a preto je možné a má význam skúmať vzťah práva a morálky. Je možné vzhľadom na spomínanú čiastočnú totožnosť a súvislosť predmetu ich regulácie je prakticky významné skúmať i mieru súladu/rozporu práva a morálky, ich častí až po ich základné prvky, ktorými sú jednotlivé pravidlá správania, normy, a to právne i morálne. Nesúlad práva a morálky, ktorého krajným prípadom je problém nespravodlivého práva, v sebe skrýva hrozbu konfliktu verejnej moci a adresátmi údajne nespravodlivých právnych noriem.
Väčšina právnych noriem však nemá morálny aspekt. Tým, že sa rozširuje právny poriadok, pre ktorý sa požiadavka spravodlivosti stáva neaktuálnou a marginálnou, však ostáva zachovaná požiadavkám aby právo nebolo nespravodlivé.
Pravidlá cestnej premávky nemá zmysel hodnotiť ako spravodlivé, ale zároveň nie sú ani nespravodlivé, lebo nenarážajú na hranice morálnych noriem. Ak by však stanovovali rozdielne povolené maximálne rýchlosti vozidiel podľa pohlavia vodiča, tak by táto norma bola hodnotená ako nespravodlivá. Požiadavka, aby právo nebolo neznesiteľne nespravodlivé, je všeobecná a možno ju vysloviť vo vzťahu k všetkým právnym normám. Niektoré právne normy jej vyhovujú preto, lebo ich obsah je morálne irelevantný, a iné preto, lebo je v súlade s morálkou. Požiadavka spravodlivosti však má zmysel iba vo vzťahu k normám, ktoré obsahovo súvisia s morálkou.
Nespravodlivé je teda právo odporujúce morálnym normám. M. Večeřa hovorí: „Spravodlivosť sa týka rozdeľovania (resp. prideľovania, priraďovania) určitých hodnôt v spoločenských vzťahoch, či už ide o hodnoty pozitívne alebo negatívne...“ Aristotelova rozdeľovacia aj vyrovnávacia spravodlivosť sa koniec koncov týka toho, čo dnešnou terminológiou nazývame rozdeľovania hodnôt v spoločenských vzťahoch.
Pre štúdium problému nespravodlivého práva majú význam najmä otázky:
1. Aká časť právneho systému je nespravodlivá?
2. Aký je spoločenský, skupinový a individuálny význam spoločenských vzťahov regulovaných nespravodlivým právom?
3. Miera nespravodlivosti práva
Ak je nespravodlivá iba jednotlivá právna norma v rámci v zásade spravodlivého právneho systému, tak sp v demokratickom právnom štáte k dispozícii politické prostriedky úsilia o jej odstránenie, kontrola ústavnosti a ako ultima racio i občianska neposlušnosť. Ak nespravodlivá časť práva reguluje iba málo významné spoločenské vzťahy a zároveň spravidla robí ľahšie riešiteľným zmenou alebo zrušením nespravodlivých noriem a nenastoľuje otázku (ne)dodržiavania nespravodlivého práva. Nespravodlivá právna úprava diaľničných poplatkov nenastoľuje problém nespravodlivého práva ako otázku voľby medzi právom a morálkou. Táto sa stáva reálnym problémom, až keď rozpor práva a morálky, čiže nespravodlivosť práva, dosiahne veľmi vysokú mieru, keď ho nie je vzhľadom na spoločenskú a zvlášť mocenskú situácii v relevantnom čase riešiť zosúladením práva a morálky a zároveň sa týka noriem regulujúcich významné spoločenské vzťahy. Iba táto situácia býva chápaná pod problémom nespravodlivého práv a iba na ňu sa vzťahuje
legendárna Radbruchova formula: „Konflikt spravodlivosti a právnej istoty možno vyriešiť tým, že pozitívne, stanovením a mocou zabezpečené právo má prednosť aj vtedy, keď obsahovo nespravodlivé a neúčelné, vyjmúc vtedy, keď rozpor pozitívneho zákona a spravodlivosti dosiahol takú neznesiteľnú mieru, že zákon ako „nespravodlivé právo“ musí ustúpiť spravodlivosti. Nemožno narysovať jasnejšiu hraničnú líniu medzi prípadmi zákonnej nespravodlivosti a napriek nespravodlivému obsahu platnými zákonmi. Iné hranica však možno vytýčiť so všetkou ostrosťou: kde niet ani úsilia o spravodlivosti, kde je rovnosť tvoriaca jadro spravodlivosti, pri stanovaní pozitívneho práva vedome popretá, tam je zákon nielen „nespravodlivým právom, ale naviac mu úplne chýba charakter práva. Lebo právo, a to aj pozitívne, nemožno definovať inak ako poriadok a predpis, ktorým je svojím účelom určený slúžiť spravodlivosti.“
Pre teoretické pochopenie aj pre praktické zvládnutie otázky nespravodlivé práva má mimoriadny význam plynutie času. Najznámejšie príklady zákonného bezprávia pochádzajú z dôb nacistického Nemecka, kedy podstatné časti prijímaných právnych noriem nezodpovedali ani morálke prevažujúcej v civilizovaných spoločnostiach v momente ich prijímania.
Na to, aby sa zákonné bezprávia začalo riešiť, sa však musel zmeniť politický režim, čo znamená i to, že musela uplynúť doba, počas ktorej zákonné bezprávie, čiže nespravodlivé právo platilo a efektívne regulovalo spoločenské vzťahy.
Morálka sa vyvíja.
Z tejto notoriety vyplýva, že čo bolo morálne tolerovateľné a možno i spravodlivé v minulosti, je už dnes alebo bude v budúcnosti neznesiteľne nespravodlivé. Normálnou reakciou na vývoj predstáv o spravodlivosti či citu pre spravodlivosť je vývoj práva, ktorý samozrejme spätne ovplyvňuje vývoj citu pre spravodlivosť i predstáv o spravodlivosti. Zvlášť nebezpečné je pokušenie aplikovať súčasné predstavy o spravodlivosti na minulé právo. Všeobecné zrýchľovanie vývoja neobišlo ani predstavy o spravodlivosti a cit pre spravodlivosť, a tak sa i relatívne nedávno prijaté a platné právo môže pociťovať ako neznesiteľne nespravodlivé.
A nezabúdajte, že bdelým patrí právo a preto bdejte so mnou!
JUDr. Ing. Elena Divková, rod. Jurovatá
Zoznam použitej literatúry
1/ Aristoteles: Etika Nikomachova, Bratislava, Pravda 1979, s.305
2/ Barány, E.: Pojmy dobrého práva. Vydavateľstvo Euro Kodex, Bratislava 2007. ISBN 978-80_88931-75-1,s.176
3/ Camus, A.: Vzbúrený človek. Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
4/ Dworkin, R.: Když se práva berou vážne. Vydavateľstvo OIKOYMENH, Praha 2001. ISBN 80-7298-022-X, s.455
5/ Gerloch, A.: Teórie práva. Dobrá Voda, Vydavatelství 999, 2000. ISBN 80-738-0233-3, s. 308
6/ Honoré,T: The Dependence of Morality on Law. Oxford Journal of Legal studies. 1993, Vol:13
7/ Knapp,V.: Teorie práva. Praha, C.H.Beck 1995. ISBN 80-720-1140-5 , s.462
8/ Krsková,A.: Štát a právo v európskom myslení, Bratislava, IURA EDITION 2002, ISBN 80-890-4752-1, s.496
9/ Ottová, E.: Teória práva. Šamorín, Heuréka 2006, ISBN 80-891-2237-X,s.306
10/ Perelman, CH.: The Idea of Justice and the Problem of Argument. London, Routledge and Kegan, Paul, New York, The Humanities Press 1963, ISBN 0-810-10793-7, s.340
11/ Radbruch, G.: Rechtsphilosophie. Leipzig, Verlag von Quelle a Meyer 1932, ISBN 3-8252-2043-5,s.436
12/ Rawls, J.: A Theory of Justice. London-Oxford-New York. Oxford University Press 1973, ISBN 0-19-825054-1,s. 538
13/ Večeřa, M.:Spravedlnost v právu. Brno, Masarykova univerzita 1997. ISBN 80-210-1644-2, s. 182
