štvrtok 8. marca 2012

Sloboda prejavu contra ochrana osobnosti

Osobnostné právo contra sloboda prejavu v spojitosti s tlačovým zákonom a internetovým spravodajstvom


Divková, E: Článok sa zaoberá otázkami práva  na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na slobodu  prejavu, kde autor rozoberá prostriedky domáhania sa ochrany v prípade zneužitia slobody prejavu. Ďalej autor   poukazuje na tlačový zákon na jeho zmeny a prináša  úvahy de lege ferenda k internetovému spravodajstvu.



Úvod

            Čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 26 ods. 1 Ústavy SR hovorí, že právo na slobodu prejavu a právo na informácie sú zaručené a každý má právo na slobodu prejavu, čo znamená zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky. Táto sloboda prejavu, ale môže byť obmedzená zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Taktiež Ústava SR v čl. 19 garantuje právo na česť, dôstojnosť, dobrú povesť, právo na súkromné a rodinné prostredie, teda chráni osobnostné práva, v prípade zneužitia slobody prejavu. Právo teda na jednej strane chráni slobodu prejavu a na druhej strane musí so zdravou nedôverou počítať so skutočnosťou, že nie všetky subjekty pri informovaní verejnosti pôsobia dobromyseľne, respektíve nové možnosti uplatňovania slobody prejavu, ale aj zvýšené nároky na rýchlosť a objem spracovaných informácií môžu spôsobiť zásah do osobnostných práv. [1]
            V tomto príspevku sa chcem zamerať na prostriedky ochrany proti zneužitiu slobody prejavu a poukázať na sporné miesta v oblasti internetového spravodajstva a ochrany osobnostných práv.
            Až do roku 1964 bola ochrana osobnosti chránená len na trestnoprávnej úrovni [2] a správnoprávnej úrovni, teda založená na zodpovednosti za škodu. Teda ochranu osobnostných práv pred zneužitím slobody prejavu zabezpečuje tak právo verejné - § 373 Trestný zákon ako aj právo súkromné - § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ( č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 7 a § 8  zákona č. 167/2008 Z.z. v znení neskorších predpisov o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon).  
            Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna, čo znamená, že pôvodca zásahu sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere alebo vynaložil všetko úsilie na zistenie pravdivosti informácie, ktoré možno od neho očakávať. Občianskoprávna zodpovednosť na rozdiel od trestnoprávnej postihuje nielen oznámenie nepravdivého, ale aj pravdu skresľujúceho údaja.[3] Tak napr. právo na česť sa poruší, pokiaľ skutkové tvrdenia sú nepravdivé. V prípadoch práva na súkromie, teda práva na osobnú slobodu je zásah neoprávnený, pokiaľ sa zasiahne do tohto práva, bez ohľadu na okolnosti pravdivé alebo nepravdivé. Ide tu, ale len o právo na súkromie, teda nie o právo na česť, kde pokiaľ sa dokáže opak, teda dôkaz pravdy, nejde o neoprávnený zásah. V. Knapp uvádza príklad zo Švajčiarska, kde judikatúra uznáva, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť aj pravdivým tvrdením, „napr. je rozširovaný pamflet obsahujúci skutočnosti síce pravdivé, ale spôsobujú zásah do práva na česť formou a účelom.“ V USA sa podľa Common law poskytuje síce ochrana len proti nepravdivým tvrdeniam; zákony jednotlivých štátov však poskytujú ochranu proti difamačným pravdivým skutkovým tvrdeniam, ktorý neboli urobené „with good intent and for justifiable ends) a to v štáte Wyoming platí tak pre civilné ako trestné konania a v štáte New York toto platí len pre trestné konanie.[4] Občiansky zákonník neobsahuje ustanovenie, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť len nepravdivými skutkovými tvrdeniami alebo skresľujúcimi pravdu. Podľa nášho názoru je možné poskytnúť ochranu aj proti difamačným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú pravdivé, len treba zobrať do úvahy či pravdivé tvrdenia sú uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdy skresľujúcej, čím pôsobia difamačne. [5] Taktiež pokiaľ subjekt práva má oprávnený záujem na tom, aby takéto tvrdenie nebolo uvádzané a tento záujem prevažuje záujem konajúcej osoby, ide o otázku, či sa má prihliadať na skutočnosť, že postihnutému bol trest za trestnú činnosť zahladený, aký význam má toto zahladenie odsúdenia a aké sú jeho účinky vo vzťahu k prejavom, ktoré hoci aj pravdivé, znižovali nepochybne vážnosť žalobcov v očiach ich spoluobčanov.[6]
            Aj preto sa bude fyzická osoba najčastejšie domáhať ochrany svojich osobnostných práv podľa § 11 OZ.  Ide o inštitút, ktorý umožňuje ochranu rôznorodým prejavom fyzickej osoby a toto právo poskytuje ochranu len proti jednaniu, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia uplatnenia v spoločnosti.[7] Musia byť splnené kumulatívne dve podmienky:
1/ zásah musí byť neoprávnený
2/ a musí objektívne spôsobiť ujmu
            Rovnako na objektívnom princípe je postavená aj zodpovednosť podľa tlačového zákona. Tlačový zákon umožňuje právo na opravu a právo na odpoveď pred zneužitím slobody prejavu. Pri práve na opravu musí byť splnená podmienka, že ide o nepravdivý údaj, teda nepravdivé skutkové tvrdenie a pri práve na odpoveď musia byť splnené kumulatívne dve podmienky a to, že ide o nepravdivý údaj a musí sa dotýkať cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby .
            V. Knapp rozdeľuje prostriedky občianskoprávnej ochrany na všeobecné a zvláštne (špecifické).[8] Ku špecifickým prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 OZ patrí:
a)      negatórna žaloba – právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov
b)      reštitučná žaloba – právo domáhať sa odstránenia následkov neoprávneného zásahov
c)      satisfakčná žaloba – právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.
            Negatórna žaloba je neuplatniteľná vo vzťahu k hromadným informačným prostriedkom a to z toho dôvodu, že zásahy do osobnostných práv sú väčšinou jednorázové. Na podanie negatórnej žaloby je potrebné, aby neoprávnený zásah trval alebo existovala hrozba jeho opakovania. Ak takýto zásah bude opakovane trvať, treba zvážiť aj použite predbežného opatrenia.[9] Čo sa týka reštitučnej žaloby podstatou je odstránenie následkov a vrátiť zásah do pôvodného stavu. Teda v tomto prípade môžeme povedať, že nie je možné aplikovať reštitučnú žalobu, pretože žalobou sa nedá neoprávnený zásah už odstrániť. Do úvahy prichádza satisfakčná žaloba, v ktorej má subjekt nárok na to, aby súd pôvodcovi zásahu uložil poskytnutie primeraného zadosťučinenia. V zmysle § 13 ods. 1 OZ ide okrem iného o  najčastejšiu formu zadosťučinenia a to je ospravedlnenie. Návrh na priznania primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 OZ môže znieť priamo na určitú konkrétnu formu a obsah, napríklad na uverejnenie ospravedlňujúceho opravného článku v tlači. Ospravedlnenie často nie je dostatočnou formou s ohľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv a preto je možné podľa § 13 ods. 2 uplatňovať si aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti. Podľa uznesenia NS SR 3 Cdo 137/2008  Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru NS SR považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení ) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Zákonodárca ustanovil v tomto ustanovení dve podmienky, ktoré sú stanovené demoštratívne, čo možno dokumentovať slovom „najmä“. V prípade náhrady súd posudzuje individuálne každý prípad a rozhoduje v zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), kde súd podľa tohto ustanovenia nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa navrhovateľ domáha, aj keby sa domnieval, že navrhovateľom navrhovaná náhrada nemajetkovej ujmy je nedostatočná.[10]
                Ak si zoberieme žurnalistov aj tí môžu pochybiť a zasiahnuť tak do osobnostných práv a práve preto je tu tlačový zákon, ktorý chráni subjekty neoprávneného zásahu pred zneužitím slobody prejavu. Podľa § 7 ods.1 : „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne“. Ak šéfredaktor nemôže dokázať pravdivosť uvedeného údaja, je povinný opravu uverejniť do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy. Toto právo sa musí podľa tlačového zákona uplatniť do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače s nepravdivými údajmi, teda jedná sa o prekluzívnu lehotu a ak by došlo k preklúzii tohto práva, tak si môže pôvodca zásahu uplatniť právo na ospravedlnenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Osobnostné právo je nepremlčateľné.

Kto je pasívne vecne legitimovanou osobou podľa tlačového zákona?
            Podľa § 5 tlačového zákona vydavateľ zodpovedá za obsah periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra. Pasívne vecne legitimovanou osobou je vždy vydavateľ, aj keby bol článok prevzatý napríklad z oficiálnej tlačovej agentúry, nepravdivé informácie by boli uvedené v interview, alebo príspevok by uverejnil autor, ktorý nie je v pracovnom pomere s vydavateľom. [11]
            Domáhať sa ochrany priamo u autorov príspevkov nie je možné a to z dôvodu uvedeného vyššie a taktiež podľa § 4 tlačového zákona, kde je uvedené, že vydavateľ periodickej tlače je povinný zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie a táto povinnosť sa vzťahuje aj na zamestnanca periodickej tlače. Vydavateľa môže od povinnosti oslobodiť len fyzická osoba udelením súhlasu, ktorá poskytla informáciu.
Občiansky zákonník výslovne neobmedzuje okruh pasívne legitimovaných subjektov, ako je to v prípade tlačového zákona. Z dosahu objektívnej zodpovednosti nemožno vydavateľa v určitých prípadoch vylúčiť. Nie je možné, aby sa preniesla zodpovednosť za uverejnenie ospravedlnenia na subjekt, stojaci mimo právomoci vydavateľa, pretože takéto rozhodnutie je nevykonateľné.[12]
            V Práve na opravu podľa tlačového zákona platí to isté a toto prezentoval aj Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 29.06.1992, ktorým sa ukladá autorovi článku uverejniť v periodiku vydavateľa správu určitého obsahu, je nevykonateľný. Autorovi článku môže však byť uložené, aby trpel uverejnenie správy určitého obsahu v periodiku vydavateľa.“ Takže môže súd uložiť povinnosť aj autorovi, ale musel by byť v spore pasívne legitimovaný. A preto nie je možné, uložiť autorovi príspevku, aby vykonal opravu alebo ospravedlnenie a ani mu určiť povinnosť, keď nie je účastníkom konania. Rozsudky na ochranu osobnosti nepôsobia erga omnes. Do nášho tlačového zákona sa dostalo aj ustanovanie § 10 ods. 1, podľa ktorého zmenou vydavateľa právo na opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie nezaniká.

Hodnotiace úsudky - kritika
            Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu zatiaľ, čo hodnotiace úsudok je založený na subjektívnom ponímaní, pretože ide o názor osoby, ktorá hodnotiaci úsudok robí. Takže nemôže existovať hodnotiaci úsudok, resp. kritika založená na objektívnej pravde[13], pretože kritika musí byť vecná, konkrétna, a primeraná čo do obsahu a formy a nesmie vybočiť z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa[14].Vecná kritika je chápaná tak, že vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom vyvodzuje zodpovedajúci záver pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená na konkrétnych skutočnostiach bez vyvodzovania všeobecných záverov. Kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale je potrebná.  Za kritiku nemožno považovať tvrdenia – názory, ktorých výsledok nemožno vyvodiť zo skutkových okolností uvádzajúcich v opisovanom skutkovonom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností však nemožno považovať prípad, keď pisateľ článku síce uvedie skutočnosti, ktoré sú pravdivé, ale niektoré skutočnosti skutkového deja neuvedie. Za pravdivé opísanie skutkového deja teda nemožno považovať opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi neumožňuje z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Uvedenie neúplného skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda nie je pravdou.[15] Slovo pravda môžeme vymedziť ako súhlas výroku, názoru so skutočnosťou, správne zmýšľanie, správny názor.
            Ak potom na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými môže zasiahnuť do práv chránených ustanovením v § 11 OZ a nasl., ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom.
            Európsky súd pre ľudské práva a slobody (ďalej len „Súd“) zdôraznil, že článok 10 Dohovoru nezaručuje slobodu prejavu bez obmedzení, ale že v súlade s druhým odsekom výkon tejto slobody zahŕňa „povinnosti a zodpovednosť“, ktoré sa vzťahujú na tlač. Ako Súd už uviedol v rozsudku Bladet TrØmsØ a Stensaas proti Nórsku ich význam sa zvyšuje vtedy, ak existuje riziko ujmy na povesti jednotlivcov, či ohrozenie „práv iných.“ V dôsledku toho je záruka, ktorú článok 10 Dohovoru ponúka v prípade spravodajstva o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že novinári konajú v dobrej viere, že poskytujú presné a vierohodné informácie a rešpektujú pritom novinársku etiku.[16] Teda požiadavka pravdivého opísania skutkového deje umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv chránených ustanovením čl. 10 Dohovoru.
            Občiansky zákonník ponúka možnosť ospravedlnenia ako formu zadosťučinenia. Tlačový zákon sa zmieňuje o nepravdivých údajoch, pravdu skresľujúcich skutkových tvrdeniach, ktoré sa dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia osoby, kde je možnosť podľa dnešného tlačového zákona žiadať o právo na odpoveď. Aj tu ako aj právo na opravu platí prekluzívna jednomesačná lehota.
            Taktiež podľa tlačového zákona môže šéfredaktor odmietnuť uverejnenie odpovede alebo opravy, lebo sa domnieva, že ide o pravdivý údaj a o práve na opravu a odpoveď musí rozhodnúť súd.  Poukazujem na trend amerických súdov, ktoré uznávajú právo na náhradu nemajetkovej ujmy často v astronomických výškach, ale právo na ospravedlnenie považujú za rozpor so slobodou prejavu, pretože porušuje právo jednotlivca zastávať názory a slobodu presvedčenia.[17]
            Hodnotiace stanovisko musí prirodzene rešpektovať ochranu osobnostných práv a prezumpciu neviny. Zároveň v rámci hodnotiacich úsudkov treba rešpektovať žánrové špecifiká toho-ktorého článku. Iná situácia nastane, keď je informácia o spáchaní trestného činu uverejnená ako vecná informácia. V takomto prípade zastávame názor, podľa ktorého uverejnenie mena páchateľa pred právoplatným súdnym rozhodnutím nemožno kvalifikovať ako stav, v ktorom sa zachováva právo byť považovaný za nevinného podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR.[18]
            Pôvodca zásahu sa v slovenskom mediálnom priestore môže domáhať len práva na ochranu osobnosti, pretože neexistuje právna možnosť na zakázanie vydávania, či prerušenie vydávania tlače, ktorá sústavne porušuje právne predpisy. Takže pôvodca zásahu sa môže brániť aj uplatnením žaloby na ochranu osobnosti  s primerane vysokou náhradou nemajetkovej ujmy, ktoré je, ale znižovaná výškou súdneho poplatku, ktorý je 2000 Eur, ak sa žiada takáto náhrada. Podľa nášho názoru sa stráca satisfakčná funkcie nemajetkovej ujmy, pretože suma je neprimerane vysoká a o to viac, že sa týka osobnostných práv.

Tlačový zákon a internetové spravodajstvo
            V Slovenskej republiky vychádza niekoľko internetových časopisov, ako odnož iných časopisov vydávaných v papierovej podobe alebo čistých produktov webových stránok. Či ide o akýkoľvek pôvod správ uvedených na týchto webových stránkach, všetci prevádzatelia informujú takmer neobmedzený okruh užívateľov internetu a jediným obmedzujúcim faktorom je vlastne znalosť jazyka.
            Otázka znie, či si môže pôvodca zásahu z webovej stránky uplatňovať právo na opravu a odpoveď podľa tlačového zákona a či taktiež tlačový zákon sa vzťahuje aj na internetové portály, ktoré sa venujú spravodajstvu. Podľa § 2 ods. 1 tlačového zákona „periodická tlač sú noviny, časopisy, alebo iná tlač, vydávaná pod rovnakým názvom a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku.“ Podľa tejto definície môžeme povedať, či uvedená definícia nezahrňuje aj internetové verzie časopisov alebo iné internetové spravodajstvo.[19]
            Na túto hypotézu sa môžeme pozrieť z viacerých hľadísk. Zákon hovorí o novinách, časopisoch a inej tlače. Použijeme gramatický výklad, nevyplýva nutne z tejto definície, že by časopisy a noviny museli byť bezpodmienečne v papierovej podobe, pretože spojka „ aj iné“ vzbudzuje dojem, že uvažoval zákonodarca aj o inej variante a to napr. elektronickej podobe novín a časopisov. Taktiež neexistuje žiadny iný zákon, ktorý by upravoval problematiku vydávania elektronických novín. Druhá definícia periodickej tlače, teda, že sa má jednať o exempláre vydávané pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku, bude splnená. Internetové denníky  majú svoj pevný názov, ktorý vychádza z názvu domény a taktiež totožné obsahové zameranie, ktoré je v prostrediu internetu  veľkou nutnosťou. Taktiež môžeme rozobrať slovo „tlač“, pretože sa jedná o prenos nehmotných  myšlienok do hmotného stavu, teda na papier alebo iné k tomu vhodné médium.[20]
            Na záver tejto časti nie je myšlienka použitia tlačového zákona na internetové periodiká až tak nezmyslená ako by sa mohla zdať podľa názvu zákona. Definícia tlačového zákona sa zdá nepresná a na služby poskytované formou internetu neexituje žiadny právny predpis. Je na zváženie pri úvahách de lege ferenda, či by nemala byť v tlačovom zákone zakotvená definícia periodickej tlače aj na internetové portály, ktoré poskytujú spravodajstvo  a zahŕňajú aj diskusné fóra a komentáre k týmto článkom.
                       

Záver
            Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna, čo znamená, že pôvodca zásahu sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere alebo vynaložil všetko úsilie na zistenie pravdivosti informácie, ktoré možno od neho očakávať. Rovnako na objektívnom princípe je postavená aj zodpovednosť podľa tlačového zákona. Tlačový zákon umožňuje právo na opravu a právo na odpoveď pred zneužitím slobody prejavu.
            Občiansky zákonník výslovne neobmedzuje okruh pasívne legitimovaných subjektov, ako je to v prípade tlačového zákona. Z dosahu objektívnej zodpovednosti nemožno vydavateľa v určitých prípadoch vylúčiť. Nie je možné, aby sa preniesla zodpovednosť za uverejnenie ospravedlnenia na subjekt, stojaci mimo právomoci vydavateľa, pretože takéto rozhodnutie je nevykonateľné.
            Európsky súd pre ľudské práva a slobody (ďalej len „Súd“) zdôraznil, že článok 10 Dohovoru nezaručuje slobodu prejavu bez obmedzení, ale že v súlade s druhým odsekom výkon tejto slobody zahŕňa „povinnosti a zodpovednosť“, ktoré sa vzťahujú na tlač. Občiansky zákonník ponúka možnosť ospravedlnenia ako formu zadosťučinenia. Tlačový zákon sa zmieňuje o nepravdivých údajoch, pravdu skresľujúcich skutkových tvrdeniach, ktoré sa dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia osoby, kde je možnosť podľa dnešného tlačového zákona žiadať o právo na odpoveď. Aj tu ako aj právo na opravu platí prekluzívna jednomesačná lehota.
            V Slovenskej republiky vychádza niekoľko internetových časopisov, ako odnož iných časopisov vydávaných v papierovej podobe alebo čistých produktov webových stránok. Otázka znie, či si môže pôvodca zásahu z webovej stránky uplatňovať právo na opravu a odpoveď podľa tlačového zákona a či taktiež tlačový zákon sa vzťahuje aj na internetové portály, ktoré sa venujú spravodajstvu. Je na zváženie pri úvahách de lege ferenda, či by nemala byť v tlačovom zákone zakotvená definícia periodickej tlače aj na internetové portály, ktoré poskytujú spravodajstvo  a zahŕňajú aj diskusné fóra a komentáre k týmto článkom.


[1] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[2] Trestný zákon č. 140/1961 Sb. upravoval ustanovenie § 206 ohováranie a § 174 krivé obvinenie, ktoré upravuje aj  dnešný trestný zákon č. 300/2005  Z.z. v §§ 373 a 345. Taktiež zákon č. 375/1990 Zb. o priestupkoch ustanovuje v § 49 priestupky proti  občianskemu spolunažívaniu. Treba si, ale uvedomiť, že občianskoprávna úprava sa od trestnoprávnej úpravy líši tým, že v občianskoprávnej úprave platí v osobnostných právach objektívna zopdovenosť a trestnoprávna ochrana  je založené na subjektívnej zodpovednosti (vyžaduje zavinenie)
[3] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[4] Porovnaj Constitution of the State of Wyoming  Article 1.  Declaration of Rights,
§ 20. Freedom of speech and press; libel; truth a defense.
Every person may freely speak, write and publish on all subjects, being responsible for the abuse of that right; and in all trials for libel, both civil and criminal, the truth, when published with good intent and [for] justifiable ends, shall be a sufficient defense, the jury having the right to determine the facts and the law, under direction of the court.
"With good intent and [for] justifiable ends."
The language "with good intent and [for] justifiable ends" means that the matter must be published with a good purpose and for a defensible ultimate object, and these are facts to be proven as any other fact of like nature in a litigated case. Spriggs v. Cheyenne Newspapers, Inc.,1947
The phrase "when published with good intent and [for] justifiable ends" of this section is repugnant to the guarantees of the First Amendment of the United States Constitution in libel actions in which the New York Times Co. v. Sullivan, (1964) and Curtis Publishing Co. v. Butts,. (1967) standard applies to public figures who have been criticized by a media defendant regarding matters of public concern. Dworkin v. L.F.P., Inc (1992).
Porovnaj Constituion of the State of  New York
§8. Freedom of speech and press;criminal prosecutions for livel
Every citizen may freely speak,write and publish his or her sentiments on all subjects, being responsible for the abuse of that right;and no law shall bepassed to restrain or abridge the liberty of speech or the press. In all criminal prosecutions or indictments for libels, the truth may be given in evidence to the jury;and if it shall appear to the jury that the mater charged as libelous is true, and was published with good motives and for justifiable ends, the party shall be acquitted;and the jury shall have the right to determine the law and the fact.

[5] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8
[6] Doležílek, J.: Přehled judikatury ve věcech ochrany osobnosti. ASPI, a.s., Praha. 2.     vydáni. 2008. ISBN 978-80-7357-313-3

[7] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8

[8] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8

[9] Vozár, J. – Kurilovská, L.: Sloboda prejavu versus ochrana osobnosti. BSA, 1996, č. 6, s.18-28
[10] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[11] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[12] Tamže
[13] Knap, K.- Švestka, J.-Jehlička, O.-Pavlík,P.-Plecitý,V.: Ochrana osobnosti podľa Občianskeho práva. Linde Praha a.s.,1996, ISBN80-7201-029-8

[14] Rozsudok  Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 61/2000
[15] Rozsudok  Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 61/2000
[16] Svák, J.: Ochrana ľudských práv. Poradca podnikateľa, spol. s r.o., Bratislava. II. rozšírené vydanie.2006.ISBN 80 – 88931 – 51 -7
[17] Vozár, J.: o niektorých problémoch ochrany osobnosti a tlačovej opravy. BSA, 1998, č. 5, s. 18-33
[18] Drgonec, J.: Právo na príjem informácií versus prezumpcia neviny. Justičná revue. 1996, č. 2, s. 23
[19] www.itpravo.cz
[20] tamže

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára